Tak a je tu koniec, ľudia. Síce nič moc, ale ja sa už pripravujem na Princa, na ktorého sa teším :3 Dej mám premyslený a myslím si, že bude lepší ako tento.
Forgive us now for what we've done It started out as a bit of fun Here, take these before we run away
Pršalo. Harry ležal na posteli. Premýšľal... za posledných... čo to bolo? Týždne, mesiace? Ani sám nevedel. Jeho život sa tak drasticky zmenil. A začalo to tak nevinne. Čo mal Snape spoločné s jeho matkou? Harry sa pretočil z chrbta na brucho. Vnoril tvár do vankúša; najhlbšie, ako to len šlo. Kiežby mohol zabudnúť. Kdeže... už sa o to raz pokúsil a dopadlo to zle. Slzy mu tiekli prúdom po tvári, hruď mal akoby v plameňoch. Nevládal dýchať, nevládal žiť. Keď si myslel, že je všetko na dobrej ceste. Keď si myslel, že človek, ktorého skutočne miloval, prijal jeho a aj svoje city, prekvapil ho tak, ako nikdy. Ale prečo? Veď to bol predsa Snape! Letmo si spomenul na udalosti spred dvoch dní a v hrudi pocítil intenzívny nával bolesti. Tie slová, ktoré mu vpálil Snape do tváre po tom, čo ho dobehol. 'Nechápeš ma! Si jedno sprosté decko, nikdy to nepochopíš! To, čo sa tam medzi nami stalo, tam aj ostane! My nikdy nebudeme spolu, nikdy. Lebo tým by som nanajvýš urazil moju lásku k nej.' Harry nebol svoja matka. To bol celý ten problém. Uvedomil si, že to, čo na Snapovi tak neskutočne obdivoval, že to, kvôli čomu sa doňho vlastne tak neskutočne zaľúbil, bolo to, čo začínal hlboko nenávidieť. Láska, ktorú prechovával Severus Snape k Lily Evansovej od útleho detstva Harryho nesmierne zasiahlo. Jeho city k nemu sa zmenili, začal ho vnímať inak. Zamiloval sa doňho. Snape ho celé tie roky chránil, telom aj dušou. Keď hľadel na jeho temné znamenie, vypálené na ruke, nepripomínalo to Harrymu Snapovu chybu, keď sa stal smrťožrútom. Dokonca mu to nepripomínalo zradu, kvôli ktorej jeho matka a otec umreli. Harry vedel, že si to Snape dodnes vyčíta... no to znamenie pripomínalo Harrymu Snapovu nesmiernu oddanosť. A aj keď mal neskutočne komplikovanú povahu, vďaka jeho spomienkam ho spoznal. Dostať sa k nemu nebolo ľahké, no cítil, že bariéry prekonáva. A tiež cítil, že ho každým dňom, hodinou, minútou, sekundou miluje viac a viac. A Snape si teraz pravdepodobne myslí, že sa ho Harry len pokúšal zatiahnuť do postele... je slepý k Harryho vyznaniam, vysmieva sa im. Pf, vraj nevie, čo je to láska?! Nemiloval Lily aj on náhodou už na škole?! A stále Lily... Lily! Nikto iný. Nikdy to nebude nikto iný. Dokonca ani jej syn nie... Harry zavzlykal. Snapova láska k Lily sa zmenila na Harryho prekliatie. Harry to už nezvládol. Zdvihol sa, rozmotal sa nejako zo závesov nad posteľou, ktoré tak neznášal a posadil sa k oknu. Sledoval dážď, ktorý zmýval nečistotu z tohto sveta. Ale len povrchovo... pretože nech bol dážď akokoľvek ukludnujúci, dnes v Harrym vyvolával pocity, ktoré by v ňom vyvolávala azda ostrá britva, režúca jeho telo. Po veľmi dlhej chvíli sa postavil, vzal zo stolíka okuliare a potichu, aby nezobudil spolužiakov, vyšiel von z izby. Najprv zapochyboval, napadlo ho, či nebude najmúdrejšie vziať si neviditeľný plášť, no nakoniec tú myšlienku zavrhol. Vybral sa k žalárom. Nie že by to bol prekvapený, keď ho tam nohy a myseľ zaviedli. Celé tie roky, ktoré ho to miesto odpudzovalo, rázom zmizli a žaláre sa stali preňho útočiskom. Vďaka nemu. Stál teraz pred Snapovou pracovňou. Aj keď bola hlboká noc, vo vnútri sa svietilo. No Harry neprešliapol nervózne z nohy na nohu. V hrdle mu nenavrela hrča. Ani sa po ňom nerozliala nervozita. Dnes neklope. Oprel sa o stenu, pomaly sa po nej zošuchol a sedel. Hľadel do čiernočiernej tmy, ktorá sa vznášala všade vôkol neho. Tu dole bola zima, chlad... chlad. Žaláre patrili Slizolinčanom. Slizolinčani a chlad. Tie dve slová k sebe až strašidelne patrili. 'Možno... možno... je to len jeho...' Harrymu sa v hlave začali skrúcať myšlienky. Viečka mu oťaželi, akoby na ne niekto zavesil desať kilové závažie. Zaspal. "Potter!" Harry otvoril oči. Dezorientovane sa poobzeral okolo, a keď uvidel Snapa, láskyplne sa usmial. Vzápätí ho však prebodla krutá realita a úsmev vystriedala bolesť. Okamžite odvrátil pohľad a postavil sa na nohy. Rýchlo vyrazil preč, no postavil sa až moc prudko, hlava sa mu zatočila a padol by, nebyť dvoch mocných rúk, ktoré ho zachytili. 'To nerob,' pomyslel si a Snapovi sa vytrhol z rúk tak zúrivo, až skoro znovu spadol. Rozbehol sa preč zo žalárov, pričom cítil na chrbte ľadový pohľad Severusa Snapa. Vrátil sa do Chrabromilskej veže, vletel do izby, a keď sa ocitol vo svojej posteli - ani sám nevedel, ako - zaspal. Na ďalšie ráno mal Harry hlavu čistejšiu. Keď ho predošlú noc Snape vzbudil na chodbe pri jeho kabinete a uvidel ho, vedel to. Harry bez neho žiť nedokáže.
O niekoľko týždňov mal Harry plné zuby svojich kamarátov. Mal ich veľmi rád, no ustavičné vypytovanie sa, čo mu je, prečo je smutný, a či sa nechce vyspovedať, mu už tak liezlo na nervy, že sa uchýlil na miesto, kam veľa študentov nechodí. Vybehol po schodoch do Astronomickej veže, modliac sa, aby tu nikto nebol, keď na predposlednom schode zastal. Harry ucítil v žalúdku divný záchvev, začali sa mu potiť ruky a mal pocit, akoby mu malo srdce každú minútu vyletieť z hrude. Pred ním, pri zábradlí, stál Snape. Harryho nespozoroval, keďže stál otočený chrbtom. Bolo asi šesť hodín večer a slnko práve teraz začalo zapadať, a tak videl slnečné lúče krásne rysovať Snapovu siluetu. Harry by dal všetko na svete za to, aby teraz videl Snapovu tvár. Pretože Snape tu bol práve kvôli tomuto. Sledoval západ slnka. A keď si to Harry pomyslel, už asi milióntykrát mu srdce pripomenulo, ako splašene človeka pred sebou miluje. Nevzdá sa. Nedokáže to. Harry sa pohol a Snape sa otočil. Zahľadel sa mu priamo do očí. A potom sa usmial. Mal preňho slabosť. Či si to Snape pripustil alebo nie, Harry bol jej synom. A najväčšou iróniou bolo, že to, čo Snapa na Harrym priťahovalo, začínal Harry nenávidieť. Oči svojej matky nadobro neznášal.
Tak, a posledná kapitola bez ovplyvnenia ankety...
Snape sedel na pohovke v malej miestnosti. Bol celkom nahý, no to mu bolo v tej chvíli srdečne jedno. Keď si uvedomil, čo sa v noci stalo, bolo mu zle zo seba samého. Snape chytil Harryho za vlasy a šklbol jeho hlavou dozadu, načo sa mu perami dotkol hrdla. Snape chytil hlavu do dlaní, zavrel oči a snažil sa z hlavy vytesniť všetky myšlienky, no nešlo to. Čím viac sa pokúšal, tým viac na to myslel. Preklínal sám seba. Preklínal deň, kedy sa narodil. Preklínal svoju otrasnú matku, ktorá nemala na viac len na úbohé pľuvadlíky, preklínal svojho otca, ktorý neznášal všetko a každého, preklínal deň, keď spoznal Lily Evansovú, deň, keď sa do nej zamiloval a vedel, že je stratený, preklínal Jamesa za to, že mu Lily vzal. No zo všetkého najviac preklínal mladého chlapca, ktorý mal hlavu položenú na jeho stehnách a spokojne oddychoval. Preklínal ich syna. "Prosím, prosím..." stonal Harry, keď Snape láskal jeho krk. "Pobozkaj ma... pobozkaj ma na pery." Snape sa uškrnul. "Keď tak pekne prosíš," šepol a premiestnil sa ústami k Harryho perám, no hneď sa od neho odtrhol. "Nie, ešte nie." Snape rád mučil. A toto bol jeden z najlepších spôsobov mučenia. No Harry to už nevydržal, proste sa na Snapove pery vrhol. Ten sa chcel odtrhnúť, no Harry sa nedal. Kolenom vrazil medzi Snapove nohy a ten mimovoľne zastonal. Tentokrát sa usmial Harry a vychutnával si vrelé bozky. "Ach..."zastenal a pozrel sa Snapovi do tých temných priepastí očí. "Pán... profesor... chcem viac." To Snapovi stačilo. Konečne sa vymanil z Harryho zovretia. "Nie, budem mať problémy." "Nebudete. Nikto sa o tom nedozvie." A vtom sa Harry na Snapa znovu vrhol. Ten sa poddal rozkoši, no nepáčilo sa mu, že má Harry navrch. Schmatol ho za boky, zodvihol na ruky a drsne ním buchol o stenu, načo doňho začal prirážať. K tričku, ktoré ležalo na zemi, sa o chvíľu pridali aj nohavice. "Ty si naozaj moje prekliatie," povedal Snape s úškrnom, keď si prezeral Harryho obnažené telo. Prstami prešiel po jeho hrudi, ktorá sa chvela pod jeho ľadovým dotykom, až zastal na rozkroku. "Hm, zdá sa, že tu to pracuje, ako má," uškrnul sa Snape škodoradostne, načo sa Harry zapýril a odvrátil zrak. "Ale no tak, pozeraj sa mi do očí, keď s tebou hovorím, Potter." Snape chytil Harryho za bradu a drsne jeho tvár obrátil späť k sebe. Snape sa zahľadel do Harryho vábivých očí, očí, ktorého ho... ...prenasledovali aj v snoch. Snapovi sa snívalo o Lily dosť často. Tie jej prekrásne oči, ktoré toto decko zdedilo. Nezaslúžil si ich. Bez ohľadu na to, že je to Lilyn syn. Fagan Jamesa Pottera si nezaslúžil mať nič z úžasnej Lily. To kvôli tým očiam ho Potter dostal! Využil jeho slabinu... jeho! Snape sa šokovane zasmial. Áno, keď sa tu ráno prebral, bol to preňho naozaj šok. Keď si uvedomil, že sa s tým deckom vyspal! So svojim študentom, so synom Pottera... no hlavne so synom Lily! Tak moc pošpinil jej pamiatku, tak moc pošpinil jeho lásku k nej, že mal chuť sa zabiť. Hlava na jeho kolenách sa pohla. Snape zatajil dych, posledné, čo potreboval, bolo, aby sa prebral. Hodil naňho nenávistný pohľad a chvíľu uvažoval, že ho uškrtí, no potom si spomenul na sľub, ktorý dal Dumbledorovi. Chrániť ho... Áno, chrániť ho! Stále chrániť Harryho Pottera! Snapovi z toho začínalo šibať. Nebola to len blbá metafora. Potter mu naozaj ničil život! Celý! Najprv James, teraz Harry. "Harry," zavzdychal Snape Harrymu do ucha. "Ja...mi-milujem ťa..." zastonal Harry. Snape v tej chvíli vedel, že je stratený. Rýchlo zo seba zhodil habit a všetko oblečenie pod ním, až sa tam tiež ocitol celkom nahý. Harry ho sledoval z vyvalenými očami, a keď sa načiahol k nemu, Snape jeho ruku zachytil a pobozkal mu ju. Na to ho ešte silnejšie chytil za stehná, čím ho úplne prikotvil k stene. "Možno to bude teraz trochu bolestivé," prehovoril Snape, keď sa dotkol Harryho rozkroku. Harry pokrútil hlavou. "Si to ty..." Snape si síce nebol úplne istý, čo tým chcel Harry povedať, no v tej chvíli už bol tak vzrušený, že mu to bolo jedno. Keď do Harryho vnikol a začal prirážať, slasť bola taká veľká, že na moment zabudol na Lily, zabudol na nenávisť k Harryho otcovi, zabudol na to, že telo, ktoré vlastní, patrí jednému z jeho študentov, že ide o samotného Harryho Pottera, zabudol na obrovské následky, ktoré toto počínanie môže niesť... Následky, nad ktorými premýšľal až teraz, keď mal čistú hlavu. Toľké roky budoval to, čo mal. Toľké roky učil, slúžil Dumbledorovi, dával pozor na to decko, len premýšľal nad Lily a pri živote ho udržiavala myšlienka, že to všetko robí pre ňu. Vždy, keď sa rozzúril kvôli Potterovi, spomenul si, že je to predsa jej syn a to mu stačilo na to, aby sa ukludnil, až si to decko... nakoniec obľúbil. A čo urobil on?! Namiesto toho, aby mu bol vďačný, ho sprosto zviedol a využil. A Snape, o dvadsať rokov starší, sa zachoval ako debilný tínedžer, nechal sa uniesť pudom a všetko sa zrútilo ako domček z karát. Z prúdu myšlienok Snapa zrazu prebudil pohyb hlavy na jeho stehnách. Odrazu sa tá strapatá hlava zdvihla, dezorientovane sa poobzerala vôkol seba, a keď uvidela Snapa, zmeravela. Snape čakal čokoľvek. Krik, šok, zdesenie, nenávisť... čakal, že po ňom bude Potter kričať, že ho sprosto využil, že ho nahlási Dumbledorovi a že sa môže rozlúčiť s prácou profesora. Dokonca čakal, že sa mu vysmeje a povie mu, že to všetko bol plán, ako Snapa ponížiť a dostať ho tak na trestnú lavicu, aby o prácu naozaj prišiel. No Harry nič také neurobil, ani neprehovoril. Len sa k Snapovi prudko načiahol a silno ho stisol. Snape na sebe ucítil ľadové telo, ktoré sa triaslo. Musela mu byť naozaj zima. No to ho nezaujímalo. Túto reakciu nečakal a ani ju nechcel čakať. Nechcel ju zažiť. Rýchlo od seba Pottera odtrhol. "Čo to robíte, sakra!" zavrčal svojim typickým, mrazivým tónom. Harry sa usmial a láskyplne sa mu zahľadel do očí. "Po tom... čo sme spolu v noci zažili... mi chcete vykať?" zasmial sa, očividne spokojný sám so sebou. Snape si povzdychol. Harry situáciu vnímal očividne inak, ako on. Znovu sa k nemu načiahol a prilepil sa naňho, načo si hlavu položil na jeho rameno, zavrel oči a spokojne vydychoval. "Nevieš si predstaviť... ako moc som po tomto túžil." Snape ignoroval Harryho slová, začul len jedno, a to nevieš. Čo sa stalo, stalo sa, ale toto bolo moc. Nikto zo študentov mu nebude tykať, to už naozaj podkopávalo jeho autoritu! Áno, Snape mal divné priority, ale boli jeho, a tento fagan mu ich nebude ničiť. "Ako sa opovažuješ mi tykať?!" vypenil Snape. "Ale veď... včera v noci. Si mi to povedal..." nechápavo naňho hľadel Harry. "Ach, pán profes-sor... prosím... viac, prosím vás...!" Snape sa naklonil k Harrymu a zašepkal mu do ucha. "Práve mám s tebou sex. Nemyslíš, že je načase, aby si mi prestal vykať?" Keď si na to Snape spomenul, pokúšal sa oňho infarkt. "Tak to by stačilo, zlez zo mňa!" prikázal Harrymu, no než sa ten spamätal, surovo ho zo seba zhodil a postavil sa z pohovky. Harry ležal na zemi, nahý a nechápal, čo zas Snapovi je. Veď sa spolu milovali! "Čo sa zas deje?" spýtal sa. Snape sa zasmial. "Toto snáď už ani nie je možné! Ako môžeš byť taký vôl, Potter? Celé to bola jedna obrovská chyba!" skríkol po Harrym dosť nahnevane. Ponachádzal svoje oblečenie a obliekol sa. Harryho pohľad na sebe cítil celú dobu, no bolo mu to fuk. Chcel byť od toho človeka čo najďalej. "Keď sa vrátim, nech si preč." Snape odišiel a zmäteného Harryho nechal za sebou. Do očí sa mu nahrnuli slzy bolesti.
tak ľudia a ešte jedna kapitola a potom máte možnosť dej usmerniť :-) no ak nebudem mať odpoveď, napíšem koniec, na ktorý budem mať proste najviac náladu :D
"Vieš, celkom som zabudol, prečo som sem šiel... prečo si nechodil na vyučovanie?" "Nechcel som ťa vidieť."
Je to len pár minút, čo Harry opustil Snapa. Ležal na mieste, kde sa ešte pred chvíľou naňho lepil Harry a rozmýšľal nad odpoveďou, ktorú mu povedal. Nechodil na vyučovanie... kvôli Potterovi. Zkurvenému malému Potterovi, ktorý si myslí, že mu patrí svet! Nabehne si sem, začne sa po ňom liepať a myslí si, že Snape je snáď z ocele, že odolá jeho dotyku? Tiež je len človek! Bože, ako moc sa podobá na svojho otca... No Snape nemohol vylúčiť, že Harry má aj veľmi veľa zo svojej matky, a to mu to veľmi, veľmi sťažovalo. Vlastne... vždy keď sa na Harryho pozrel, videl v ňom Lily, aj keď si to stoj čo stoj nechcel priznať. 'Lily... Lily, láska moja. Keby si to len všetko videla. Myslím, že by ku mne nabehla ako bohyňa pomsty a pokúsila sa ma zahrdusiť so slovami, že som sa dotkol jej syna...' Snape sa pri tej myšlienke zasmial, pretočil sa na chrbát a ruku zdvihol do čiernej tmy. 'A čo by si asi tak pomyslel Potter?!' pri tejto myšlienky sa Snape už nahlas rozrehotal. 'Mám tvojho synčeka omotaného okolo prsta, ako písknem, on skočí, len preto, že je bezhlavo zaľúbený.' Snape sa zamračil. Premýšľa nad hlúposťami. Situácia nebola taká smiešna, ako sa mu v ten moment zazdala. Bol to pre Snapa vážny problém. Pravda vlastne bola taká, že Potter nie je bezhlavo zaľúbený, ale búria sa v ňom hormóny, je to len dočasný úlet v jeho mozgu - no tento malý úletík môže byť pre Snapa nebezpečný. 'Preklínam deň, kedy som sľúbil Dumbledorovi, že sa o toho malého fagana postarám,' zanadával v duchu. 'Lily, čo mám robiť... pochybujem, že by sa ti páčilo, keby som ti pretiahol synáčika. No keď mňa tá jeho tvrdohlavosť už naozaj prestáva baviť.' 'Tak prečo si sa s ním bozkával, prečo si ho k sebe pustil? Dávaš mu nádej, je to tvoja chyba!' ozval sa tichý hlas v jeho hlave. 'Och, sklapni... tak to nie je! Každý by podľahol.' 'Neospravedlňuj svoje činy takými chabými výhovorkami,' pohotovo mu odporoval hlas. Snape sa rozrušene pretočil na brucho a prehrabol si vlasy. "Potterovi ma raz zabijú."
Keď sa Snape prebudil, bolo veľmi neskoro. Vôbec si neuvedomoval, že vyučovanie je v plnom prúde. Hľadel do stropu a myslel na to, čo sa stalo nadránom. Keď na to spomínal, bolo mu zle od žalúdka. Posadil sa na pohovke, prehrabol si vlasy, a keď zistil, koľko je hodín, zavrčal. Zhodil to na Pottera a vstal. O pol hodinu sa Snape dovliekol na obed. Študenti naňho zazerali, akoby ho videli prvýkrát v živote. Ich zvedavé pohľady im opätoval vražednými, a keď Creeveymu od ľaku vypadol z ruky fotoaparát, škodoradostne sa usmial. Dobrá nálada mu ostala, až kým si nesadol za profesorský stôl, vtedy totiž uvidel za chrabromilským stolom Pottera. Ten naňho tiež hľadel, akoby ho v živote nevidel, no keď si Harry všimol, že sa naňho Snape díva, zapýril sa a odvrátil pohľad. Na to Snape reagoval len prekrútením očí. "Ach, Severus," prehovoril naňho odrazu niekto. Otočil sa za hlasom a uvidel malého Flitwicka, ktorý si sadol k nemu. "Som rád, že ťa vidím. Takže je ti už lepšie?" Snape nútene nadvihol kútiky úst. "Áno, ďakujem, je mi už fajn," odvetil a zadíval sa späť na Harryho. Ten, samozrejme, tiež hľadel na Snapa, no tentokrát pohľad neodvrátil. Aj z takej diaľky Snape videl, ako mierne pootvoril ústa a vzápätí preglgol. Snapa sa teraz začínal zmocňovať už naozaj nepríjemný pocit. Ak túto situáciu s Potterom nevyrieši, asi sa zblázni. Nakoniec pohľadom uhol prvý on. "Potter," zavrčal a tento raz prebodol pohľadom Weasleyho. "Severus, nejaký problém?" začul ďalší hlas. Tentokrát to bola Minerva, ktorá si jeho povzdych asi vysvetlila inak. "Je niečo s Potterom?" spýtala sa ustarostene. "Áno, s ním je stále niečo," odpovedal a už sa ani nesnažil byť milý. Po celý zvyšok obeda ostal Snape ticho, s nikým nekomunikoval. Dokonca ignoroval aj Dumbledora, ktorý sa k nemu načahoval a hádzal po ňom jeho presladené, láskyplné pohľady. Áno, Snape si s ním bol blízky, ale teraz nemal náladu naozaj na nikoho. Keď bolo po obede a študenti pomaly odchádzali, ostal tam výnimočne medzi poslednými. Všimol si, že Potter tiež. Zjavne poslal Grangerovú a Weasleyho napred, lebo tí tam už neboli. No Harry si sedel za stolom a hľadel, ako inak, naňho. Snape nevedel prečo, ale nedokázal sa odlepiť od svojho miesta. A tak sa stalo, že v sále ostal už len on, Potter a zopár študentov. Samozrejme, Dumbledore, ktorému nič neuniklo, naňho pokukoval. Vedel, že sa niečo deje, ale keď sa chcel Snapovi prihovoriť, ten ho spražil pohľadom, tak sa len usmial a odišiel. No a keď sa Snape zahľadel znovu na Harryho, vstával od stola. Dostal miniinfarkt, keď sa Potter otočil k nemu a nie k východu. Vykročil jeho smerom. Keď zastal pred učiteľským stolom, spustil: "Pán profesor, niečo by som potreboval," prehovoril. Okrem Snapa tam však sedel ešte Flitwick a tak Snape Pottera nemohol len tak odpálkovať, bol to predsa jeho študent. "Tu nie, Potter. Vonku," prehovoril najtichšie, ako mohol, potom sa konečne postavil od stola a bok po boku s Potterom opustil sálu. Keď sa za nimi zavreli mohutné dvere, Snape surovo zdrapil Harryho za ruku a začal ho ťahať k žalárom. Zastali, až keď boli pri Snapovej pracovni. "Čo si to dovoľuješ?!" oboril sa Snape na Harryho. Harry prekvapene nadvihol obočie. "V jeden chvíli som si myslel, že chcete ísť so mnou dovnútra," kývol Harry smerom k Snapovej pracovni. "No to určite! Odpovedz mi na moju otázku!" "Neviem, o čom hovoríte... pán profesor." Snape zavrčal, chytil Harryho pod krk a buchol ním o stenu. "Ešte raz... ešte jediný raz urobíš nejakú blbosť a uškrtím ťa!" Harry na to okamžite reagoval: "Aha, takže to mám chápať tak, že nie som pozvaný dovnútra, čo?!" Snape sa naňho neveriacky zahľadel, okamžite ho pustil a stratil sa vo svojej pracovni. Harry tam ostal sám.
Nasledujúce dni boli pre Snapa utrpením. Harry mu dával zakaždým, keď mal možnosť, najavo svoju prítomnosť. Niekedy to už naozaj preháňal, neraz na Snapa na hodinách vylial elixír a začal trúsiť nevhodné poznámky, alebo si Snape párkrát všimol, ako Harry cmúľa svoje brko a pritom naňho hľadí. Inokedy ale prebodával Harry každý kúsok učebne, len na Snapa nehľadel, čo ho vyvádzalo značne z miery. No a niekedy, keď sa Snape k nemu priblížil, aby sa pozrel na žbrndu, ktorá mala byť elixírom, Harry podskočil alebo vydal divný pazvuk, no Snape sa už viackrát pristihol, ako ho to skôr priťahovalo než odpudzovalo. Proste, medzi nimi vládla určitá príťažlivosť. Ale čo Snapa najviac prekvapilo, Harry sa s ním odvtedy, čo ho Snape škrtil dolu v žalároch, nerozprával, pokiaľ nemusel. Obaja sa tvárili, že to, čo sa medzi nimi udialo v tú noc v Snapovej pracovni, sa nikdy nestalo.
Až do jedného pekného dňa, kedy Snape prechádzal po treťom poschodí. Všimol si vtedy Pottera, ako kľačí na zemi a hľadá niečo v taške. Tak sa ramenom oprel o múr a sledoval ho dobrých päť minút, než si ho Potter všimol. Hneď pustil na zem malú fľaštičku, ktorú držal v rukách a tá s rachotom dopadla na dlažbu, no nerozbila sa. Harryho srdce sa roztĺklo, keď sa zahľadel do tých tmavých očí. Snape si Harryho zle skrývanú nervozitu všimol, uškrnul sa a prehrabol si vlasy. Priblížil sa k Harrymu. Až teraz si uvedomil, ako moc ho táto nekonečná hra vyčerpávala a chcel s ňou skončiť. "Potter," pristúpil k nemu. Harry sa ani nepohol. Napätie vo vzduchu sa dalo krájať. "Čo to máte?" spýtal sa Snape sametovým hlasom a zohol sa po fľaštičku, ktorá Harrymu vypadla z ruky. "To si robíte..." Snape neveriacky zízal na Felix felicis. "Na čo vám to je?" spýtal sa so skutočným záujmom. "Šťastia nikdy nie je dosť, nemyslíte?" odpovedal mu Harry. "Poďte so mnou, Potter," prikázal mu Snape a všimol si v Harryho pohľade vzrušenie. Snape šiel, Harry ho ticho nasledoval, a keď dorazili k Snapovej pracovni, bez rečí vošli dnu. Bola to otázka pár sekúnd, čo držal Snape Harryho opretého o stenu a vášnivo ho bozkával. "Ste moje prekliate... Potter," zavzdychal pomedzi bozky a Harry si ho natisol na seba ešte pevnejšie. Snape odrazu prešiel Harrymu po krku, ten hlasno vzdychal a chytil Snapa za ramená. Snape vnikol Harrymu rukou pod tričko, začal ho hladiť na bruchu a o chvíľu na to z neho to tričko strhol. Kľakol si a vášnivo Harryho na brucho pobozkal. "Och, bože..." zastenal Harry, keď ho Snape surovo chytil za rozkrok. Vrátil sa k Harryho ústam, znova ho pobozkal a potom sa mu zadíval do očí. Och, tie jeho oči... A ten si v tej chvíli pomyslel: 'No... to si to aj vyriešil.'
No, nebudem klamať, nebude tých kapitol už nejako extra veľa. Ale hneď po skončení tejto série idem na Princa! :-) No neviem sa rozhodnúť, či urobiť z Princa už veľmi dlhú sériovku, alebo len kratšiu, cca 20 dielnu... uvidím, ako mi to pôjde :-) A ospravedlňujem sa za kratší diel.
Snapa Harryho slová znechutili. A Harry to videl. Profesor elixírov odvrkol, jeho oči sa zúžili a Harry na sebe cítil jeho nenávistný pohľad. "Vieš, ty decko," zdôraznil to slovo, "dúfal som, že pochopíš aspoň štvrtinu z toho, čo ti tu rozprávam. Vyhrážky na mňa nezaberajú, po prvé. Po druhé, chováš sa jak fagan a po tretie, ak si ma chceš naozaj získať, toto je ten najhorší smer, akým si sa mohol uberať. Keď možno raz dospeješ, vtedy s tebou začnem jednať ako s rovnocenným. A teraz vypadni, chcem spať." Snape kývol ku dverám, jeho pohľad bol neoblomný. No Harry vedel, že teraz nemôže odísť. Istota, trúfalosť, dokonca bezočivosť, ktorú ešte pred minútou pociťoval, je preč a keby teraz odišiel, bol by stratený. Preklínal by sám seba za to, čo práve povedal, celú noc by na to myslel a utápal by sa v myšlienkach, že jeho vyhrážka bola jednosmerným lístkom do pekla. Tak len bezmocne sklonil hlavu, no nepohol sa ani o centimeter. Je totálny blbec? Ten, s kým sa zhovára, je predsa Snape. A podľa toho musí hrať. "Prepáčte, pán profesor, máte pravdu. To, čo som povedal, bolo nevhodné a drzé, ospravedlňujem sa." Harry zdvihol hlavu a v duchu sa usmial. Snape, večne nosiac masku, tentokrát nedokázal skryť svoje pocity. Nebol prekvapený, bol šokovaný. "Och, Potter! Vy musíte byť naozaj zamilovaný, keď idete proti svojmu presvedčeniu a charakteru! Potter sa snaží správať slušne!" A vtom sa nefalšovane, nahlas rozosmial. 'Jasné, len si do mňa kopni, keď môžeš,' pomyslel si Harry, no naozaj sa cíti, akoby doňho niekto práve silno kopol. "Pán profesor, prepáčte, ale ja vás naozaj milujem." Harry zatajil dych, lebo Snape sa prestal smiať. Jeho oči, pripomínajúce čiernu priepasť, sa upreli na Harryho. "Vy s tým naozaj..." Akoby Harry vedel čítať myšlienky, dopovedal: "Nie, neprestanem." Snape na to nijako nereagoval, a to Harry využil. Odstránil tú malú medzeru medzi nimi, natisol sa k Snapovi, no nepobozkal ho, len ho chytil jemne za ruku a palcom ho pohladil po zápästí. "Milujem vás. Viem to. A bez ohľadu na to, aké decko pre vás som, bez ohľadu na to, že si myslíte, že nie som schopný lásky, moje city k vám sa nezmenia." Usmial sa. "A môžete si za to sám. To vaše spomienky vo mne tie city vyvolali." Snape vzdychol. Zahľadel sa na Harryho a ten si v jeho očiach všimol precitnutie. "Ak by som náhodou prijal tento... fakt. Alebo by som proste uveril tomu, čo mi tu rozprávate, tento nezmysel... čo akože očakávate?" spýtal sa Snape povýšenecky. Harry otvoril ústa, no Snape vzápätí pokračoval. "Ste decko muža, ktorého som nenávidel..." "Ale aj ženy, ktorú ste miloval," dokončil zaňho Harry. "Hej, ale tento fakt ma skôr odrádza od akéhokoľvek iného vzťahu s vami okrem učiteľského." "Jej pamiatku by to nepoškvrnilo, práve naopak!" vyhŕkol Harry, aj keď jemu samému to nedávalo zmysel. "Ste môj študent!" "Ale nebudem ním navždy," odpovedal stroho Harry. "Vyzeráte ako váš tatko!" Harry sa zasmial, no vzápätí hlas stíšil, tvár mal už celkom blízko pri Snapovej, a prehovoril: "No mám oči svojej matky." Ich pery sa spojili. Harry bol taký šťastný, že myslel, že exploduje. Cítil Snapove jemné pery na svojich, jeho vrelý dych a ruky, ktorými ho jemne hladkal po bokoch, ho privádzali do zúfalstva. Zavzdychal, keď ho Snape rýchlymi pohybmi pretočil na chrbát, a teraz mal lakte položené pri Harryho hlave, no ani na sekundu sa ich pery neoddelili. Harry vošiel prstami do Snapovych vlasov, a Snape odrazu vošiel kolenom medzi Harryho nohy. "Za toto... ma vyrazia," zavzdychal Snape pomedzi bozky a po chvíli sa od Harryho odtiahol. Ten sa zľakol, že Snapa zas pochytil jeden z jeho trilión dôvodov, prečo oznámiť Potterovi, že má na všetko zabudnúť, no on len odvetil: "Je neskoro, musíš ísť spať, zajtra máš predsa vyučovanie. A ja tiež. A okrem toho keby nás tu niekto našiel... proste to je veľmi nebezpečné." Harry otvoril ústa na protest, no Snape ho chytil jemne za tvár. Harry žasol nad zmenou jeho správania a citom v jeho hlase. "Ja... chcem ostať spať tu... prosím. Sľubujem, že hneď ráno vypadnem." Snape sa na Harryho zadíval, na čo sa na jeho tvári zjavil dobre známy úškľabok. "Už je ráno."
Snape sa prebral. Harry sa zľakol, no ruku zo Snapovho brucha dolu nedal. Mal perfektnú príležitosť a chystal sa ju využiť. Naklonil sa nad Snapa, ktorý naňho rozospato zazeral, a pobozkal ho. Harrymu sa divoko rozbúchalo srdce, mal pocit, akoby v ňom všetko horelo, vnímal Snapove vrelé pery a jeho ľadovú pokožku, ktorá sa chvela pod jeho dotykom. Ten bol, kurva, tak moc úžasný, že sa ho nemienil vzdať za nič na svete! Snape mal na to však iný názor, snažil sa od seba Harryho odtisnúť, no ten cítil, že slabne. Pomaly nad ním vyhrávali ľudské pudy, a keď Harry bozky prehĺbil, Snape sa úplne vzdal. A čo bolo lepšie, po chvíli začal spolupracovať; na čo sa Harry v duchu usmial. Odvážil sa rukami zájsť vyššie, dotýkal sa Snapovej nahej hrude a tá sa pod jeho dotykom chvela viac a viac. Snape objal Harryho okolo pása a Harryho to posmelilo ešte väčšmi, začal Snapovi vyhŕňať tričko. Na chvíľu prerušil bozk a pretiahol mu ho cez hlavu, na čo sa Snape zatriasol, ale tentokrát od zimy, nie od vzrušenia. Harry si obkročmo sadol na Snapa, ktorého sotil, takže teraz ležal na chrbte. Keďže si Harryho oči za ten čas privykli na tú tmu, dokázal vidieť každučký kúsok profesorovho tela a pohľad naň ho neskutočne vzrušoval. Znova sa ich pery spojili, a keď Snape pohol nohou, dotkol sa Harryho slabín, takže ten zavzdychal, no hlasnejšie, než mal v úmysle. To Snapa akoby prebralo z tranzu, silno Harryho odsotil a ten padol s bolestným výkrikom na zem. Snape po ňom hodil pohľad plný opovrhnutia, no Harrymu to bolo jedno. S úškrnom sa pozrel na Snapa a vstal. "Čo tu robíte, Potter?! A o čo ste sa to práve pokúšali?!" Harry nadvihol obočie. Snape sa tváril, akoby sem Harry vtrhol len teraz. "Skôr, čo sme to tu robili spolu, pán profesor, nie?" Snape odvrkol a natiahol sa po tričko, no Harry jeho ruku zachytil a palcom mu pohladil zápästie. "To teda nie." Harry sa načiahol k nemu, tvárou bol tak blízko, no nepobozkal ho. Aj keď mu srdce splašene tĺklo, vedel, že so Snapom sa deje to isté a nechcel provokovať, tak si len k nemu sadol. "Povedzte, pán profesor..." začal, akoby sa pred chvíľou nič nestalo, "myslel som, že všetci profesori majú komnaty vo veži, tak prečo vy spíte tu?" Snape otvoril ústa, očividne sa mu tá otázka zdala po tom, čo sa odohralo, absurdná, no aj tak odpovedal. "To je síce pravda, ale ja tu z času na čas, keď mám veľa práce, prespávam. No mňa by zaujímalo, ako ste si dovolili sem len tak nakráčať a...a... to je porušenie školského poriadku, Potter!" Snape vrčal a Harry sa usmial. Obaja dobre vedeli, že v školskom poriadku sa o vstupovaní do profesorského kabinetu v nočných hodinách nepíše nič. "Ale pán profesor... nie je to predsa jasné? Chcel som vás vidieť a napadlo ma, že tu možno budete, tak som sem prišiel... a našiel vás spať. Kto by to nevyužil?" odpovedal bez hanby Harry a začudoval sa, nespoznával sám seba. No už dávno zistil, že túžba v ňom je silnejšia než on sám a nejako mu to neprekážalo. Snape sa zamračil. "Vypadnite a ja sa budem tváriť, že sa to nikdy nestalo." Aj keď to bolo Snapa veľmi veľkodušné, koniec koncov, bol to predsa Snape, Harryho to nezaujímalo. "Och, to nie. Ja chcem pravý opak." Harryho to malo napadnúť skôr. Čo by sa asi tak stalo, keby sa po škole roznieslo, že si Snape niečo začal so študentom? A dokonca so samotným Harrym Potterom? "Viete, rád by som videl Malfoya, akoby sa tváril, keby zistil, že ste sa so mnou..." "TAK DOSŤ! Čo ste to predtým vraveli? Že ma milujete...?" Snape sa postavil, zdvihol zo zeme odhodené tričko a rýchlo ho na seba natiahol. "Pravda je taká, Potter, že ste práve dokonale ukázali, o čo vám ide. Teda, možno si to ani vy sám neuvedomujete, no to, čo vás naozaj poháňa, nie je láska, ale čisto fyzická túžba. Láska, Potter, je totiž niečo, čo naozaj nie ste vo svojom veku schopný cítiť! Láska je to najčistejšie, čo existuje, a vy sa ju snažíte poškvrniť." Harrymu tie slová nedávali zmysel, nechápal ich. Snape to na ňom videl, a tak si sadol späť a už kludnejšie pokračoval: "Potter, keď niekoho milujete, keď naozaj ľúbite, tak ľúbite toho druhého viac ako samého seba. Neexistuje žiadne vynucovanie si pozornosti, ani nič podobné... ak niekoho milujete, necháte ho, nech je šťastný s tým, koho miluje a boli by ste preňho ochotný obetovať svoj život." Harry preglgol, pomaly mu dochádzalo, o čom Snape rozpráva. "To, čo voči mne cítite, je čisto len fyzická túžba, ste mladý a búria sa vo vás hormóny. Nie sú v tom žiadne city." Keď Snape rozprával o Lily, jeho hlas bol mäkký, no ako náhle začal rozprávať o Harryho "citoch", jeho hlas o poznanie stvrdol. "Rozprávate o mojej matke, však? Samozrejme, vždy to bola len ona... a ja vás nikdy zaujímať nebudem! Dobre viete, že vás milujem, no vy si radšej budete nahovárať, že je to len nejaká hlúpa fyzická túžba, aby ste sa nemuseli vyrovnať s týmto faktom, lebo ste na to príliš veľký zbabelec!" Snape skrivil tvár. "Tak to nehovor!" Chytil Harryho za habit. "Už nikdy nehovor, že som zbabelec!" Harry preglgol, neskoro si uvedomil, že zabrnkal na citlivú strunu. "Ja... prepáčte, nemyslel som to tak..." "Ale myslel! Celé tie roky, čo si tu, sa ťa snažím chrániť, no ty mi to nijako..." Harry ho bezočivo prerušil. "Och, áno, chránite ma! Ale len kvôli mojej matke! Keby bola mojou matkou nejaká iná žena a nie ona, tak by ste ma veľmi rád predhodili supom a obaja dobre vieme, že je to pravda!" Ich pohľady sa stretli. "Však je to tak, pán profesor?" spýtal sa Harry tichšie, no ani nežmurkol. Snape akoby stratil reč, len držal Harryho a hľadel mu do očí. "Sú krásne, však, pán profesor? Milujete ich, nemám pravdu?" Harry využíval jeho lásku k Lily a plno si to uvedomoval. Priznal, že sa možno teraz nezachová zrovna chrabromilsky, uvedomoval si, že úplne pošpiní spomienku na svoju matku a vlastne to už aj robí, keď používa Snapovu lásku proti nemu. A tiež si uvedomoval, že sa teraz chová nenormálne sebecky, no musel to urobiť. "Takže, pán profesor... teraz sa so mnou buď vyspíte, alebo rozhlásim po celej škole, čo sa medzi nami stalo."
Vonku sa rozpršalo. Snape miloval dážď už ako malý chlapec. Vtedy si myslel, že to plače Boh a snaží sa očistiť svet. Niežeby na túto myšlienku prišiel sám, to nie. Keď mal deväť rokov, stretol jedno dievča. Bolo pehavé a ryšavé... a smutné, pretože jej sestra jej povedala dosť škaredé veci. Keď sa ju malý Severus snažil ušetriť, vtedy ešte netušil, ako moc ju bude milovať. Tou láskou podpísal neskôr rozsudok nad sebou samým. Snape miloval dážď. No o tom, že prší, nevedel. Naposledy, keď dával Boh najavo zúfalstvo nad týmto svetom, sedel vo svojej komnate, kde neprítomne hľadel na vodný tanec za oknom a v duchu preklínal Harryho Pottera. Vtedy by si nebol pomyslel, že sa s ním bude o pár mesiacov bozkávať vo svojej pracovni. A čo je horšie, že sa mu to bude páčiť. Keď sa pobozkali, v Harrym to vzbĺklo. Nevedel, ako sa to stalo, no ďakoval za to celému svetu. Snapove pery boli vrelé a hebké a krásne poddajné. Harry už neváhal. Ruku dal dolu z jeho zápästia a obe obmotal okolo jeho krku, čím sa naňho natisol. Zavrel oči a pobozkal Snapa znova a znova. Harry si myslel, že je v šoku, no to vôbec nebola pravda. Severus Snape nebol vyvedený z miery z Harryho chovania, ale zo seba samého. Proste nedokázal odolať. Chytil Harryho za boky a jeho nesmelé bozky premenil v dravé, Harryho prinútil otvoriť ústa a jazykom vnikol dnu. Harry sa mykol a srdce mu splašene tĺklo. 'Áno!' pomyslel si, keď ho Snape udrel o stenu, nalepil sa naňho ešte väčšmi a začal mu jazykom plieniť ústa. 'Čo to robíš?' spýtal sa hlas v Snapovej hlave. 'Špiníš jej pamiatku!' Tie slová Snapa boleli, akoby mu niekto do srdca zabodol dýku. Odrazu sa odtrhol od prekvapeného Harryho a prerývane dýchal. Harry sa zamračil, no nič nepovedal. Na Snapovej tvári sa zračila bolesť. Bolesť, tak hlboko zakorenená do jeho srdca, ktorá sa s ním vliekla celým jeho životom. A keď ho Harry pozoroval, ostalo mu naozaj strašne zle. Snape preklínal sám seba. Po celé tie roky skrýval pred všetkými ľuďmi svoje city a teraz mu to pokazil tento chlapec. No on už proste nevládze... Chytil si tvár do dlane a po líci mu stiekla osamelá slza. Harry mal pocit, že mu pukne srdce. Chytil Snapa za rameno, no ten jeho ruku striasol. "Choď preč..." prehovoril cudzím hlasom. Harry videl na Snapovej tvári smútok, ktorý bol potláčaný dlhé a dlhé roky. "Nie," prehovoril rázne. Snapov pohľad stvrdol. "Ty... uvedomuješ si, čo si práve urobil?!" spýtal sa veľmi nahnevano. "Práve som skoro pošpinil pamiatku tvojej matky! Ako... povedz mi, ako si si mohol myslieť, že medzi mnou a tebou by niečo mohlo byť, ako?! Vieš, ako moc ju milujem?! Nedokázal by som s touto myšlienkou žiť!" Harry stisol pery, no potom kludným hlasom povedal: "Tak to nie je..." pokrútil hlavou, "moja matka vás milovala ako priateľa, no láska jej života bol môj otec a..." Snape sa zatváril neveriacky. "To snáď nie je možné, že si taký hlúpy. Ja predsa nevravím o sebe, ale o tebe!" Harry sa zhlboka nadýchol. "To snáď nie je možné, že si taký hlúpy," predniesol Harry ironicky, "o mojej matke som toho počul dosť na to, aby so vedel, že by bola šťastná, keby vedela, že milujem práve vás." Snape zvraštil obočie. "Aha... tak ty si už zabudol, že je mŕtva kvôli mne, však?! Keby som to hlúpe proroctvo nedoniesol..." Snape vzdychol. Harry zastepoval. Chytil jemne Snapa za ruku a ten sa mu pozrel do očí. "Ja to viem. Viem to všetko. Milujete ju a aj ju vždy milovať budete, napriek tomu, že je mŕtva. Viem, že je odo mňa trúfalé to žiadať, ale prosím vás, dajte kúsok tej lásky aj mne. Ja..." Snape od neho odtrhol pohľad. "Pozrite sa mi do očí!" povedal Harry hlasnejšie, než zamýšľal. Keď tak Snape neurobil, chytil ho za tvár a otočil ju k sebe. Ich pohľady sa stretli. Harry mal pocit, že Snape mu hľadí až hlboko do duše. "Máš oči svojej matky... Harry. No to neznamená, že ju dokážeš nahradiť." Harry mal odrazu pocit, akoby doňho niekto nabodal dýky. Snapove slová boli veľmi kruté. A akoby toho nebolo málo, pokračoval: "To, o čo sa tu pokúšaš, je totálna absurdita... mám hneď niekoľko dôvodov, prečo by som si s tebou nikdy nezačal." Harrymu ochabli kútiky úst. Cítil, ako mu do očí vyhŕkli slzy. Tá bolesť bola naozaj neznesiteľná, mal pocit, akoby sa mu v hrudi začala tvoriť diera. Pozrel sa ešte raz na profesora, ktorý mal na tvári ľadový pohľad a porazene odišiel z miestnosti. Keď si Harry ľahol do postele, mal pocit, akoby sa mu zhrútil celý svet. Začal spoznávať nový druh bolesti a vôbec sa mu nepáčil. Želal si znovu prísť o všetky jeho spomienky, znovu Snapa nenávidieť... Rozplakal sa. Na ďalší deň, keď sa Harry budil, nenávidel celý svet. Pri predstave, že bude musieť ísť na raňajky a sledovať Snapa, bude musieť ísť na jeho hodinu a tváriť sa, že sa nič nestalo... Jemne si prešiel prstami po perách. Včera ho pobozkal. Jeho pery boli také jemné a bozky také sladké... Harrymu sa pri tej spomienky rozbúchalo srdce. Toto situáciu ešte zhoršovalo. No Harryho obavy sa nenaplnili. Keď totiž v to ráno vošiel s Ronom a Hermionou do Veľkej siene na raňajky, Snape tam nebol. Ani na vyučovaní. Vlastne ho vôbec nebolo vidieť v škole. A takto to pokračovalo celé dni. Harry začínal mať strach. Veľký. 'Musím niečo urobiť, už to nevydržím. Čo s ním môže byť?' pomyslel si raz v noci. Mohli byť tak štyri hodiny ráno, Harrymu to ale neprekážalo. Rýchlo vyliezol z postele, niečo na seba hodil, prehodil cez seba neviditeľný plášť a vybral sa z Chrabromilskej veže za Snapom, keď sa zarazil. Kde bude Snape? Dobre vedel, že všetci profesori majú komnaty vo veži, no naposledy, keď bol za Snapom neskoro večer, našiel ho vo svojej pracovni. Je možné, že tam niekedy prespáva? Harry teda vykročil k žalárom, kde mal Snape pracovňu. Keď stál pred dverami, neklopal. Stlačil kľučku a rátal s tým, že dvere nepôjdu otvoriť, no na Harryho prekvapenie sa úplne ľahko povolili. Harry vstúpil dovnútra, no Snapa tu nenašiel. Keď sa otočil na odchod, uvidel dvere v kúte, ktoré tu videl pred časom. Harry by odprisahal, že tu vždy neboli. Pomaly k ním dokráčal a všimol si, že sú pootvorené. Za dverami bola rovnaká tma, ako v pracovni. Nazrel opatrne dnu, a keď uvidel, čo je vo vnútri, nevedomky sa usmial. Miestnosť bola malinká, bol tam len malý stolík, na ktorom bolo obrovské množstvo papierov, na zemi sa váľalo pero a pri stolíku bola pohovka, na ktorej ležal Snape. Snape, ktorý spal. Harry k nemu pribehol. Mal na sebe zas muklovské oblečenie, strapaté vlasy mu padali do tváre a ústa mal mierne pootvorené. A triasol sa. Musela mu byť zima, bol naľahko oblečený a tu v žalároch je vždy riadna kosa. Harry tam stál, sledoval jeho hruď, ktorá sa nadvihovala pri každom nádychu a predstavoval asi, akoby ho zahrieval. Potom ho napadlo ešte niečo odvážnejšie. Naklonil sa nad Snapa a opatrne sa dotkol jeho odhalenej pokožky, ktorú neprikrývalo tričko. Vtom sa Snapove oči otvorili.
Ostali sami. Harry nevedel, čo povedať, stál tam, pred Snapom a hľadel na koberec, ktorý sa začínal stávať jeho dôverným priateľom. Posledné dva týždne žil s vedomím, že Snape je chrapúnsky kretén, ktorého z celého srdca nenávidí. O ňom a jeho mame nevedel absolútne nič a uvedomil si, že mu bolo dobre. No napriek tomu zistil, že je rád, že sa mu vrátila pamäť. A tiež cíti, že práve teraz je vhodná situácia, ako zo seba všetko dostať. No lenže treba nejako začať a on sa k tomu moc nemal. Zdvihol hlavu, pozrel na Snapa a jeho srdce vynechalo úder. Snapove čierne oči boli zavŕtané do Harryho, rukou si podopieral bradu a malíček mal pritisnutý na pery. Harry mierne otvoril ústa; vyzeral proste fantasticky. A vôbec nevyzeral byť nahnevaný. "Tak, Potter..." začal medovým hlasom, "vysvetlite mi teraz, prečo ste v podstate prinútili, aby vám slečna Grangerová zmazala pamäť? Zvlášť po tom, čo som vám vyslovene povedal, že sa o to nemáte pokúšať? Nebudem kričať, nebudem sa hnevať, lebo ma to už naozaj nebaví. V deň, keď som sľúbil Dumbledorovi, že na vás dám pozor, nech sa deje čokoľvek, som asi podpísal rozsudok nad sebou samým, lebo vy ste moje skutočné prekliatie. Takže, nech sa páči, môžete hovoriť, mám času dosť." Harryho Snapove slová prekvapili, no skôr, než si to stihol premyslieť, mu uniklo z úst prvé, čo ho napadlo. "Ale pán profesor, vy to veľmi dobre viete." Snape zdvihol pravé obočie a a na tvári sa mu zjavil úškrn. "Ach, tamto...takže vás to ešte stále drží? Viete, keď som mal toľko, čo vy a chodil som do ročníka s Blackom, každý týždeň bol zaľúbený do niekoho in-..." Harry Snapa bezočivo prerušil. "Čo tým akože myslíte? Myslíte si, že je to len nejaké hlúpe detinské zaľúbenie? Ja to myslím vážne, ja-ja..." Harrymu sa zatriasol hlas. "Použite legilimenciu, ak musíte, len..." "Dosť," prerušil ho Snape a úsmev mu z tváre zmizol. Postavil sa, obišiel stôl a zastal pred Harrym. Keďže stál nad ním, Harry zdvihol hlavu. Srdce sa mu roztĺklo ešte rýchlejšie a Harry cítil, ako sa mu do tváre nahŕňa krv. Snape k nemu načiahol ruku a Harry sa inštinktívne odtiahol, ten dotyk by asi nezvládol. Vyletel zo stoličky a mierne pokrútil hlavou. Snape teda vykročil k Harrymu, ktorý ustúpil. Takto to pokračovalo, až kým Harry nenarazil do steny. Hhodil zdesený pohľad a na Snapovej tvári sa zjavil zase úškľabok. "Ale, ale, Potter. Keď ma tak moc milujete, ako sa mi tu chabo snažíte naznačiť, prečo sa trasiete pri predstave, že by som sa vás mal dotknúť?" Harry otvoril ústa, no chvíľu trvalo kým zo seba niečo dostal. Už len Snapova prítomnosť ho desne rozrušovala, pri predstave, že by sa ho mal dotknúť, urobil jeho žalúdok salto. "Ja, to preto... akoby to nebolo..." Snape vzdychol a tichým hlasom prehovoril: "Ja vám poviem, prečo. Je to preto, lebo pravda je taká, že voči mne necítite vôbec nič. Ste len zdesení tým, čo ste sa dozvedeli. Och, áno, veľký Potter sa v niečom mýlil. Vnímate ma celkom inak, však? Keď viete, ako som ju miloval... Potter," Snape načiahol k nemu ruku a skôr než Harry stihol zareagovať, chytil ho jemne za bradu, na čo Harry dostal miniinfarkt, "láska... láska je niečo, čo žiaden človek vo vašom veku nedokáže pochopiť." Tieto slová Harryho vytrhli z tranzu, jeho zdesenie vystriedala zlosť. Snaží sa ho snáď poúčať? Naznačuje mu tým, že je len hlúpe decko, ktoré nemá poňatie, čo to znamená milovať? Strhol Snapovu ruku z jeho brady, no keď ju chcel pustiť, zistil, že to nedokáže. Zvieral v ruke Snapovo zápästie - ktorý sa ani nepohol - a začínal vnímať chladnú hebkú pokožku jeho ruky. Pocítil, ako v ňom narástlo vzrušenie, a tak sa na to pokúsil nemyslieť. "Viete, pán profesor, možno ma vy vnímate len ako decko, ktoré musíte chrániť kvôli mojej mame, no spýtam sa vás jedno. Nie je pravda, že Dumbledorovi záležalo až tak moc na tom, aby som tie spomienky mal, teda minimálne by ma nikdy nenútil do niečoho, čo nechcem," rozprával Harry, ktorému začínalo zapaľovať, "takže ak by vedel, že si vyslovene neželám poznať tie spomienky, nenamietal by, aby som na ne zabudol. Nie, on bol len vaša výhovorka, prepáčte, ale na toto profesora Dumbledora poznám až moc dobre. To vy ste chceli, aby som ich poznal." Harry sa medzitým, čo rozprával, tvárou približoval k tej Snapovej, takže teraz bol pri ňom už tak blízko, že ho mohol pobozkať. Harry sa usmial prvýkrát odvtedy, čo dnes vstúpil do tejto miestnosti a Snapova prítomnosť ho jemne opíjala vášňou a vzrušením, ktoré v ňom narastalo. Snape sa zatváril šokovane a Harry vedel, že karta sa obrátila. "Tak povedzte, pán profesor..." povedal Harry pošepky a nosom sa dotkol toho Snapovho, "prečo je pre vás tak dôležité, aby som to všetko vedel?" Harrymu jemne klesli viečka. Túžil sa z tohto jemného tranzu nikdy neprebrať, keď na svojej tvári ucítil Snapov dych, ktorý voňal po mäte, a keď sa započúval do divého tlkotu srdca, ktoré nepatrilo jemu. Chcel tak moc Snapa pobozkať, že jeho telo vrieskalo od zúfalstva, keď mu bránil urobiť to, čo si pýtalo. No moc sa bál, že by Snape zle zareagoval a riskovať to naozaj nechcel. Tak len zavrel oči a vdychoval mätu. Áno, mäta. Vždy ju cítil. Bola omamná, krásne opantala zmysly a Harrymu sa rozkrútila hlava. Nevedomky sa naklonil dopredu, srdce mu šialene tĺklo a keď ucítil vrelé, hebké pery, mal pocit, že exploduje.
Keď vošiel Snape do učebne elixírov, Hermiona sa mykla. Prešli už dva týždne odvtedy, čo Harrymu zmazala pamäť. Keď upozornila Rona, aby sa Harryho na Eileen viac nepýtal, odôvodnila to tým, že Harry to už nechce riešiť a vždy vybuchne, keď sa ho na to niekto pýta. Zároveň prinútila Rona, aby jej dal sľub. No Hermiona bola teraz jediná, ktorá vedela, aká je pravda a toto poznanie ju zaťažovala väčšmi, než predpokladala. A odvtedy, čo poznala pravdu, bola v Snapovej prítomnosti dosť nervózna. Všimla si, že Snape Harryho zmenu chovania postrehol. Keď si nič nepamätal, jeho obvyklý postoj k Snapovi sa vrátil. Hermiona sa bála, že Snape to bude vyšetrovať - koniec koncov, on vždy vyšetroval, ak išlo o Harryho. A tiež sa bála, že Snapa napadne, že keď ho odmietol on, pomohla mu ona. Ak sa dozvie, že naozaj stratil spomienky. Preto zakaždým, keď zazvonilo na koniec dvojhodinovky elixírov, nervózne vybehla z triedy. Harry ani Ron jej správanie nechápali, no vypytovanie nezaberalo, tak len usúdili, že sú to nejaké dievčenské problémy. Vlastne, Ron to usúdil. Preto v ten deň, keď Harry sledoval Hermionu, ako beží z triedy, už plánoval, ako prísť na to, čo sa deje. Rýchlo si nahádzal veci do tašky, lebo zaostával za ostatnými. "Potter, vy tu ostaňte," prikázal mu Snape. Harry sa pozrel jeho smerom, cítil, ako v ňom pri pohľade naňho začína vrieť, no ovládol sa a priškrtene odpovedal: "Áno... pane." Snape počkal, kým všetci vypadli z miestnosti. "Tak, čo ten váš návrat k starým zvykom?" Harry nadvihol obočie. "Pane?" Snape prižmúril oči. "Nerobte zo seba väčšieho hlupáka, než ste. Veľmi dobre viete, o čom hovorím." Harry sa pozrel Snapovi do očí, no ten sa okamžite zahľadel inam. Harryho to neprekvapilo, bola to jeho obvyklá reakcia. "Nie, neviem, pane." Snape sa zamračil. "Dobre, ako myslíte. Odkážte slečne Grengerovej, že ju čakám o ôsmej u mňa v kancelárii. A teraz von!" Snape si všimol, že sa Hermiona chová v poslednej dobe divne. A to odvtedy, čo bol za ním Harry. Nikto iný to byť nemohol. Nikto iný mu pamäť odstrániť určite nemohol a Snape si bol istý, že Harry to nedokázal sám.
Harry nevedel, kde by Hermiona mohla byť, tak šiel do klubovne. Vŕtalo mu v hlave, čo asi môže chcieť Snape zrovna od Hermiony. Áno, chová sa divne, ale čo s tým má on? Harry bol veľmi rád, že ju našiel pred kozubom čítať knihu. "Hermiona, musím ti niečo povedať." Sadol si k nej a tváril sa znepokojene. Hermiona zdvihla pohľad od knihy a pozrela na Harryho. "Snape... Snape ti odkazuje, že máš prísť za ním o ôsmej. Nevieš, čo môže chcieť?" Hermiona vypleštila oči. "Och, nie!" Ruka jej samovoľne vyskočila k ústam. "Ja som vravela, že to bude mať ešte zlé následky! Hovorila som ti to! Teraz ma vyhodia z Rokfortu, ja... ja..." Postavila sa a vybehla do dievčenských spální. Harry nestihol zareagovať, len tam sedel a nechápal, o čom Hermiona rozprávala.
Keď o trištvrte na osem Hermiona schádzala z dievčenských spální, nakukla do klubovne, či sa tam náhodou nenachádza Harry. Keď videla, že je vzduch čistý, vyšla rýchlo von. Keď sa ocitla na chodbe, bola už trochu kludnejšia, no po ceste do žalárov bola predsa len ostražitá. Premýšľala, čo povie Snapovi, keď sa jej spýta na Harryho divné chovanie - lenže Snape predsa nevie, že Hermiona o tom vie! 'Nenamýšľaj si, ty hlúpa. Každý vie, akí sme dobrí kamaráti,' pomyslela si a zovrelo jej žalúdok. Čo ak ju vyrazia? Ale... veď to je hlúposť, bolo to Harryho rozhodnutie, neurobila nič nezákonné. Hermiona celou cestou premýšľala, cítila, ako sa jej začínajú potiť ruky, a keď sa ocitla pred Snapovou pracovňou, zaklopala. "Ďalej," ozvalo sa spoza dverí a ešte len vtedy pocítila pravú nervozitu. Pomaly vošla a poobzerala sa po miestnosti. Na rozdiel od Harryho a Rona, ona tu ešte nikdy nebola. Nedalo sa povedať, že by ju mal Snape v láske, no rozhodne ju nemal v zuboch až tak ako Harryho s Ronom. "Sadnite si, slečna Grangerová," kývol jej Snape. Hermiona si sadla a Snape na ňu uprel svoje čierne oči. Zahľadela sa do nich a celkom jej došlo, prečo k nemu Harry prechováva takú veľkú náklonnosť. Snape bol svojim spôsobom príťažlivý, naozaj mal charizmu. Hermionu prekvapilo, že sa Snape netvári ktovieako pochmúrne - teda aspoň naňho. "Myslím, že veľmi dobre viete, prečo ste tu," spustil Snape, "a ubezpečujem vás, že ak mi odpoviete pravdivo, neodrazí sa to na vašich študijných výsledkoch či budúcnosti, no v prípade, ak ma oklamete..." Hermiona odvrátila pohľad. "Áno, pane." Snape na chvíľu stíchol a potom sa odmlčal. "Typujem, že Potter vám všetko porozprával. Nebudeme si klamať, tomu chlapcovi nejaký sľub, že to nemá nikomu vykecať, nič nehovorí... takže, zmazali ste mu pamäť alebo nie?" Hermiona sa naňho znova pozrela. "Na jeho prosbu," odvetila. Nemalo zmysel nehovoriť pravdu, keď ju Snape napokon už vedel, len by to ešte zhoršila. "Dobre," odvetil sucho. Hermiona otvorila ústa, no vzápätí sa ozvalo klopanie na dvere, na čo sa v nich zjavila tmavá strapatá hlava. "Volali ste ma, pán profesor?" spýtal sa Harry nevrlo. "Och, áno. Poďte sem," prikázal mu Snape. "Tak, slečna Grangerová," otočil sa na Hermionu, "buďte taká láskavá a vráťte Potterovi pamäť." Hermiona sa pozrela na Harryho a ten jej pohľad opätoval. Potom sa otočil k Snapovi. "Moju čo? O čom to hovoríte?" Snape sa uškrnul. "Slečna Grangerová..." No Hermiona sa ani nepohla. "Pán profesor, ale Harry si želal..." "Neprotestujte! Okamžite mu ju vráťte!" Hermiona sa naňho vyľakane pozrela, potom si vzdychla a vstala. "Prepáč, Harry. Znova." A zdvihla prútik. Nechápavý Harry tam len stál, a o sekundu neskôr mal pocit, akoby mu mala puknúť hlava. Do mysle sa mu vrátilo množstvo spomienok, na ktoré pred dvoma týždňami zabudol a do srdca sa mu vnorila stará bolesť a ľútosť. "Hermiona, čo si to urobila..." vzdychol. "Už môžete ísť," prehovoril zrazu Snape k Hermione. Tá neochotne obišla Harryho, povedala mu tiché: "Prepáč, musela som..." a vyšla z miestnosti. Snape a Harry ostali sami.
Na chodbách nikto nebol. Harry sa tomu nečudoval, koniec koncov, bolo ledva trištvrte na sedem. A nemohol tvrdiť, že mu to nevyhovuje - bol unavený, oči ho tak štípali, že ich ledva udržal otvorené. Vysvetľovať každému, na koho by narazil, prečo o tomto čase beží do žalárov, fakt nepotreboval. Za posledných pár mesiacov sa pred Snapovou pracovňou objavoval častejšie než za celý jeho študentský život, keďže predtým sa úspešne tomu miestu vyhýbal. Harry vedel, že keby teraz zaváhal, už by sa na to neodvážil, tak rýchlo zdvihol ruku, že zaklope, keď vtom sa dvere samy od seba otvorili. Stál v nich Snape. "Ani sa o to nepokúšajte!" zagánil na Harryho. Keďže ten nemal odvahu pozrieť sa mu do očí, jeho pohľad zablúdil k temnému znameniu, ktoré sa nachádzalo na Snapovej bledej, štíhlej ruke. Harry by bol rád, keby mohol priznať, že pohľad naň sa mu hnusí, no na Snapovej ruke ho to znamenie zvláštnym spôsobom priťahovalo. Áno, na ruke každého iného človeka by ho desilo, no Snape... Harrymu proste ešte viac pripomínalo Snapovu odvahu, hodnú Chrabromilčana, a to ho ničilo, pretože vďaka tomu ho Snape ešte viac priťahoval. Harry zavrel oči, zhlboka sa nadýchol, a potom sa pozrel Snapovi do tých tmavých očí, ktoré Harrymu kedysi pripadali chladné, no on už skutočného Snapa odhalil. Teda aspoň sčasti... Pokrútil hlavou. "Pán profesor, ja som sem neprišiel pre to... pre to, čo včera. Mám na vás len jednu prosbu." Harry hodil najzničenejší pohľad, aký len dokázal, čo vzhľadom na to, že celú noc nespal, nebolo veľmi náročné. Snape, ktorý sa tváril, akoby ho prepočul, spustil: "Čo to máte s očami, Potter? Vyzeráte, akoby..." "Pán profesor! Môžem... smiem ísť dovnútra?" Snape sa zamračil a chvíľu váhal, no nakoniec ho vpustil. Práve sa rozhodol, že sa bude tváriť, akoby sa medzi nimi včerajšok nikdy neodohral. Kývol Harrymu, aby si sadol a on urobil to isté. "Tak čo je také naliehavé, že ma otravujete o siedmej ráno?" spýtal sa Snape nevrlo a začal ľutovať, že vzal prácu učiteľa, ktorej náplňou práce bolo neustále staranie sa o tých nevďačných malých sopliakov, ktorí majú pocit, že im leží pri nohách celý svet a každý svoj pocit zveličujú stonásobne, na čo sa začnú ľutovať, že ich nikto nechápe a... Harrymu zovrelo hrdlo. Snape sa mračil a ruku zovrel v päsť tak silno, až mu zbeleli hánky. "Ehm, pán profesor, ste... ste v pohode?" Harry preglgol. "Pozrite, Potter. Mrháte mojim časom, vypáčte zo seba dôvod vašej návštevy, a potom konečne vypadnite." "No ja... ide o ten včerajšok, chcem na to zabudnúť," vyletelo mu z úst prv, než si to stihol premyslieť. Snape nadvihol pravé obočie. Harry si uvedomil, že to jeho gesto miluje. "Verte mi, Potter, aj ja túžim po tom, aby som si to nepamätal..." "Asi som sa zle vyjadril. Nejde mi len o ten včerajšok. Nechcem si pamätať nič. Nechcem si pamätať všetky tie spomienky, ktoré ste mi ukázali." Snapov škodoradostný výraz zmizol, tvár mu stvrdla. "To nepôjde," precedil pomedzi zuby. "Akože nepôjde? Prečo by to nešlo? Nechápem..." Snape mu skočil do reči: "Och, je toho veľa, čo nechápete, Potter. Nepôjde to, lebo tie spomienky som vám nedal kvôli tomu, že ste tak moc túžil vidieť, čo bolo medzi mnou a Lily, alebo z dobroty svojho srdca. Bolo to preto, lebo si Dumbledore želal, aby ste ich mal - to je všetko." Harry si uvedomil, že Snape má pravdu. Sklopil pohľad a hľadel na dôverne známy koberec. "Ale... profesor Dumbledore sa to nemusí dozvedieť..." Snape sa odrazu rozosmial. Nakoniec na Harryho hodil tak opovrhujúci pohľad, ako ešte nikdy v živote. Harry si uvedomil, že povedal niečo, čo nemal. "Tak náš Potter má pocit, že už môže diktovať aj samotnému Dumbledorovi." V Harrym narastala zlosť. "Ale veď vy by ste bol tiež najradšej, keby som o tom nevedel! A.." "DOSŤ!" skríkol Snape. Harry to teraz definitívne pokašľal. "Vaša pamäť sa mazať nebude! Toto sú moje posledné slová, a teraz vypadnite!" Harry stisol pery, až z nich bola len tenká čiara a vstal, na čo doslova vyletel z miestnosti. Posledná možnosť bola Hermiona.
Harry kráčal po chodbe žalára ako zmyslov zbavený. Musí nájsť Hermionu, čo najrýchlejšie, inak ho to zabije. Nemôže žiť s týmto vedomím, proste nemôže! Radšej bude v nevedomí Snapa neznášať, než ho milovať pri myšlienke, že Snape ním v tomto smere opovrhuje. Vlastne Snape ním v každom smere opovrhuje. Tým si bol teraz istý. Hermiona, Hermiona... Kde môže byť? Vtom začul za sebou kroky. Mieril k nemu Snape. Vlastne mieril von zo žalárov. Harry sa zastavil a civel naňho. "Uhnite, Potter! Vy máte možno pocit, že jesť nepotrebujete, ale ja áno, tak..." Harry jeho slová ďalej nevnímal. Snape išiel predsa na raňajky, tak ako všetci. Okamžite sa zvrtol na opätku a vybehol po schodoch. Zastavil sa až vo Veľkej sieni, kde rýchlo pribehol ku chrabromilskému stolu a sadol si medzi Hermionu a Rona. Toho trochu odsotil, no hneď po ňom hodil ospravedlňujúci sa pohľad. "Prepáč, je to dôležité," povedal rýchlo a bleskovou rýchlosťou sa vrtol k Hermione. Zadychčane začal bľabotať jedno cez druhé. Hermiona, ktorá si práve chcela odhryznúť z chleba, sa v polovici zastavila. "Harry, je ti dobre?" Ron sa naklonil pred Harryho, aby videl na Hermionu. "Vidíš to?! Ja som ti to vravel a ty si mi neverila!" Harry zagestikoval rukami. "Ron, som v pohode!" oboril sa naňho. "Len od nej niečo potrebujem," otočil sa späť k Hermione, "tak povieš mi, ako mám použiť obliviate tak, aby som si vymazal len určitú časť spomienok, alebo nie?"
Keď Harry sedel s Hermionou v knižnici, premýšľal. Hermionine otázky boli jednoduché. Aké spomienky chce mazať, a prečo. Lenže Harry jej to proste nemohol povedať. "Hermi, to je jedno..." "Po prvé, nehovor mi Hermi, Harry, a po druhé, je to veľmi dôležité. Popravde, ešte som nikdy nepočula o čarodejovi, ktorý by si sám mazal spomienky." Hermiona prudko zagestikulovala. "Ak si neskúsený, môže to byť nebezpečné. Jednoduchšie by bolo, aby som ti spomienky zmazala ja, ale pre toto potrebujem vedieť, aké spomienky ti mám vymazať..." Harry ju zastavil. "Hermiona, ver mi... keby som ti to povedal, už by si si o mne nepomyslela nič dobré. A potrebujem sa toho zbaviť, zabíja ma to." Hermiona sa usmiala. "Och, Harry... ide o to, o čo šlo minule? Si zaľúbený. Veď na tom nie je nič zlé a rozhodne to nie je niečo, pre čo by som si o tebe nemala myslieť nič dobré. Práve naopak." Harry vedel, že Hermiona to myslí úprimne. Jasné, na zaľúbení nebolo nič zlé, ale išlo o to, do koho bol zaľúbený. A Harry si bol viac než istý, že toto nepochopí ani Hermiona, bez ohľadu na to, aké silné ich priateľstvo bolo. Pokrútil hlavou a privrel oči. Bol v koncoch. "Harry..." Hermiona posmutnela. "Harry, poznáš ma. Nech je to čokoľvek. Čokoľvek... ver mi. Prosím." Harry sa jej zahľadel do očí. Nevedomky si začal hrýzť spodnú peru. Prudko vzdychol a zavrel oči. Dobre, asi je čas na skúšku priateľstva. A tak Hermione povedal všetko.
Po tom, čo Harry dorozprával, mala Hermiona na tvári šokovaný pohľad. "Och, Harry. Takže, on... och." Harry stisol pery, čakal to najhoršie. No Hermiona sa usmiala. "To je... to je ale skvelé. Vravela som, že keď mu verí Dumbledore... tvoja mama... a Eileen, už je to všetko jasné..." Hermiona sa na Harryho žiarivo usmiala. Harry ju nechápal. "Hermiona, to nie je skvelé. Práve som ti povedal, že som asi zaľúbený do Snapa. Haló? Keď si si nevšimla, je o... dvadsať rokov starší odo mňa, je to muž, neznášal môjho otca a čo je zo všetkého najhoršie, je Slizolinčan." Hermiona nadvihla obočie. "No, v prvom rade si utrieď priority. Harry, keď sa do niekoho zaľúbiš, nemal by si to riešiť tým, že si hneď zmažeš pamäť. Čo ak zažiješ sklamanie v láske... dajme tomu, desaťkrát? To si budeš zakaždým mazať pamäť?" Harry preglgol. Hrozná predstava preňho bola, že by to mal prežívať znova raz, nie to ešte desaťkrát. Desať je strašné číslo. Odteraz ho nemá rád. "Hermiona, prosím. Zmaž mi tie spomienky." Hermiona pokrútila hlavou. "Harry, Dumbledore chce..." Harry vstal. "Ale tentokrát ma nezaujíma, čo chce Dumbledore, pretože ma to naozaj bolí, nechápeš?" Harryho tvár skrivila bolesť a priložil si päsť na srdce. "Vôbec si si to nepremyslel, jednáš zbrklo a možno to ešte oľutuješ..." "Hermiona, nemôžem ľutovať, že si mi zmazala pamäť, keď si to nebudem pamätať," zaprotestoval. Hermiona váhala, no nakoniec to vzdala a len s veľkou nevôľou na Harryho namierila prútikom. "Ďakujem," povedal. "Obliviate." Harry si nepamätal nič.
Harry sa cítil zle. Niežeby to nebola reakcia, ktorú očakával, no v malom kútiku duše dúfal, že to skončí inak. Chvíľu tam stál, a keď predýchal odmietnutie, až vtedy si uvedomil, aké následky to môže niesť. Veď to bol Snape! Ako mohol byť taký hlúpy? Čo ak pôjde za Dumbledorom? Alebo to vyžvaní Slizolinu? Celej škole?! Už to vidí, hlavný titulok Denného Proroka: Chlapec, ktorý prežil...teplý? Harrymu začalo skrúcať žalúdok. 'Musím niečo urobiť,' premýšľal, keď kráčal chodbou k Chramromilskej veži. Vôbec sa nesnažil byť potichu, nezáležalo mu na tom, či ho prichytí Filch alebo ktokoľvek iný, má omnoho väčší problém. Vtom Harry začul známy piskľavý hlas: "Ale, ale... čo to tu máme?! Potty nám bude plačkať." Nad Harrym sa vznášal Zloduch a na tvári mal ako vždy zlovestný úškľabok. Harry by si z neho za normálnych okolností nič nerobil, no práve v tejto chvíli ho to vyburcovalo. "Sklapni a padaj, ty kretén!" skríkol hlasnejšie, než mal v úmysle. Zloduch hodil naoko prekvapenú grimasu. "Potty sa naučil nadávať, no toto!" No to Harrymu stačilo, vytiahol prútik a trafil ho prvým zaklínadlom, ktoré mu zišlo na um. Zloducha odhodilo, no odrazu sa tam zjavila pani Norrisová. A kde je pani Norrisová, je aj Filch. Harry neváhal a začal šprintovať k veži; úplne zabudol na to, že mu bolo Filchovo prichytenie ešte pred pár minútami ľahostajné.
Keď Harry dobehol k portrétu Tučnej Panej, spala. Zamrmlal heslo, no Tučná Pani sa ani nepohla. "Haló!" Harry bol nervózny, Filch vedel, že je na chodbe. Nebude trvať dlho, kým sa sem dostane. "Haló!" Tučná Pani otvorila oči. "No tak pustíte ma, či nie?" zavrčal Harry dosť nepríjemne. "Môžeš mi vysvetliť, prečo nie si vo vnútri?" Zamračila sa, no nakoniec sa predklonila a vpustila ho dnu. V klubovni pukotal oheň, no už dlho tam nikto nesedel, všetci spali hore v spálni. Harry si sadol k ohňu, hľadel do plameňov a vychutnával si to hrejivé teplo, čo sa mu lialo po tvári. Zavrel oči a odrazu ho premkol zvláštny pocit úzkosti. Nevedel, čo je horšie. Či Snapova reakcia alebo následky, ktoré to môže mať. Harry začal uvažovať, ako sa do tohto zamotal. Začalo to tým, že chcel vedieť niečo o Snapovi a jeho matke. A zrazu tu sedí po tom, čo dosť jasne naznačil profesorovi elixírov, čo cíti. Profesorovi, ktorého vždy nenávidel. Je neskutočné, ako sa môžu ľudské názory a city meniť. A stačilo k tomu tak málo, len pár spomienok, ktoré ukázali Snapov charakter väčšmi, než on sám tušil. Miloval Harryho matku celý život a prizeral sa tomu, aká je šťastná s niekým iným. Aj keď je pravda, že Snapova náklonnosť k čiernej mágii nad ním nad chvíľu vyhrala, jeho láska bola väčšia, bola väčšia než všetko ostatné a to zlé prekonala. Síce mu predlaktie zdobilo temné znamenie, jeho srdce bolo, je a bude navždy oddané Lily. Veď ešte aj keď slúžil na tú malú chvíľu Voldemortovi, snažil sa ju chrániť. Toto bol okrem iných jeden z faktov, pre ktoré ho Harry proste už naďalej nedokázal nenávidieť, nech sa akokoľvek snažil. A ďalej? Doteraz riskuje svoj krk, keď pôsobí ako dvojitý špión v službách Dumbledora. Harry si začal až teraz uvedomovať, aký mocný musí byť Snape, keď dokáže uzavrieť svoju myseľ pred niekým, kto ovláda legilimenciu snáď najlepšie na svete. Harrymu sa nikdy nepodarilo oklumenciu sa naučiť, a za toto Snapa obdivoval. No to, čo Harryho náklonnosť prehĺbilo najväčšmi, bol fakt, že Snape ho po celé tie roky chránil, aj keď nemusel. Veď nebol v Rokforte ani pol roka, keď mu prvýkrát zachránil život pri Metlobale. Vtedy sa Quirrell pokúšal Harryho zhodiť z metly a bolo by sa mu to podarilo, nebyť Snapa. A Harry sa mu celé tie roky odvďačil nenávisťou. Áno, tá bola naoko vzájomná, no aj keď ho Snape kvôli otcovi nemal v láske, bez ohľadu na to mu zachránil život. Harry sa zamračil. Snape bol vlastne srdcom oddaný láske, žil pre to, čo miloval. A to si Harry donedávna myslel, že žiadne srdce nemá. Harry sledoval tanec z plameňov, ktorý sa mu každou sekundou vrýval hlbšie a hlbšie pod kožu. Usmial sa. Bolo to naozaj nádherné.
Keď sa Ron Weasley ráno prebudil, hlasno zívol. Slnečné lúče, prenikajúce do izby, ho nepríjemne pálili na tvári. Otvoril oči a pozrel sa na hodinky; bolo pol siedmej ráno. "Skvelé," zamrmlal a otočil sa k posteli svojho najlepšieho kamaráta, no na jeho prekvapenie tam nebol. Ron bol zvyknutý, že sa Harry niekedy zakráda hradom a chodí spať neskôr, no len málokedy ho ráno nezazrel v posteli. Nevedel, kde sa v ňom zobrala tá levia sila Godrica Chrabromila, no vstal, potichu otvoril dvere a došuchtal sa do klubovne. Tam, pred kozubom, v ktorom už dávno neblkotal oheň, sedel Harry. Ron sa uškrnul. 'Tak tu je,' pomyslel si. "Harry?" Nič. Žiadna odozva. Ron trochu sviežejšie došiel k Harrymu, a keď sa mu pozrel do tváre, zľakol sa. Harry mal oči naširoko otvorené a od únavy podliate krvou. Meravo zdvihol hlavu a povedal Ronovo meno tak potichu, že to menovaný sotva počul. Ron sa zľakol, rýchlo si čupol a chytil Harryho za ramená. "Kamoš, si v pohode? Mám zavolať Hermionu?" Chvíľu trvalo, kým Harryho unavenému mozgu doplo, čo Ron tvrdí. Prečo práve Hermionu? Ron sa tvári, akoby bola nejaký spasiteľ, či čo. Zamračil sa a pokrútil hlavou. "Ron, ja len musím... musím... čo vlastne musím?" Harry otvoril ústa, no už ich nezavrel. Ron sa škodoradostne usmial. "Vieš, mám ťa rád, kamoško. A preto budem úprimný. Preskočilo ti." Ron sa zatváril, akoby práve objavil Ameriku. No Harry mu úsmev neopätoval. Vôbec mu nepreskočilo, len si práve uvedomil, čo musí urobiť. Zložil Ronove ruky z jeho ramien, postavil sa a bez slov vyšiel z klubovne.
Čím viac nad tým Harry premýšľal, tým sa mu marila byť Hermionina odpoveď nereálnejšia. Lenže prečo potom stojí o jednej v noci pred Snapovou pracovňou a znovu nervózne prešľapuje z nohy na nohu? Odvtedy, čo sa Hermione zveril, prešli dva týždne, no na jej vytrvalé naliehanie jej nepovedal, o koho ide. Bol rád, že Hermiona dodržala sľub a Ronovi nepovedala, že sa medzi nimi udial nejaký rozhovor, no práve kvôli tomuto pociťoval isté výčitky svedomia, že Hermione tají niečo tak vážne. No ona by ho nepochopila. Jej postoj by sa razom zmenil, keby vedela, o koho ide. Vlastne postoj každého by sa razom zmenil. Keby prišiel Ron za Harrym s problémom, že nemôže prestaň myslieť na "milovaného" profesora elixírov, Harry by sa mu prinajmenšom vysmial do ksichtu a pri najhoršom by ho poslal k Svätému Mungovi. Takže povedať im to neprichádzalo do úvahy. Ale nedokázal to už znášať. Harry si uvedomil, že jeho pocity sú každým dňom vyčerpávajúcejšie a skľučujúcejšie, že každým dňom má väčší a väčší pocit, akoby ho niečo znútra trýznilo, akoby sa mu niečo snažilo vytrhnúť srdce, až by tam po ňom ostala len čierna diera. Tak to Harry proste musel urobiť, nemal na výber, ak si chce zanechať aspoň kúsok duševného zdravia. S väčším odhodlaním než naposledy, zaklopal na dvere, aj keď mal srdce až v krku. Nepamätal si, kedy mu naposledy tak tĺklo, no musel to ignorovať, lebo by tu stál naveky. O chvíľu na to, ako zaklopal, začul tiché kroky spoza dverí. Prudko sa nadýchol a vtom sa dvere otvorili. Stál v nich Snape, čierne vlasy mal strapaté, na sebe mal tie isté tepláky čo naposledy, len tričko bolo sivé a nie čierne. Harryho srdce vynechalo úder, keď ho uvidel. Uvedomil si, že si všíma detajly, ktoré si predtým nevšímal, a bol to náznak toho, že Hermiona vravela pravdu. Prečo si prezerá Snapovu hruď, ako sa dvíha v rytme nádychov? A jeho tmavé, zvodné oči, ktoré.... "POTTER?! Už ZASE! Čo to má byť tentokrát?!" Snape Harryho vytrhol zo zamyslenia. Harryho hlas bol celkom slabý, keď sa spýtal, či môže ísť dnu. Uvedomil si svoje vyčerpanie, nie fyzické, ale psychické, pri pohľade na Snapa si uvedomil, že jeho problém je omnoho, omnoho závažnejší, než sa domnieval. Čo si myslel? Že si sem len tak nakráča, povie Snapovi, čo k nemu cíti a Snape sa mu hodí okolo krku s tým, že ho miluje, že jeho krásne... Oči! Harrymu svitlo. Možno vie, ako ísť na Snapa. Miluje jeho oči, miluje oči jeho matky.... Nad čím to tu premýšľa? Zviesť profesora? Kde k takým myšlienkam prišiel? Čo mu už naozaj preskočilo? Harry sa ocitol na stoličke, ani si neuvedomil, ako. Snape sedel oproti nemu a prepaľoval ho pohľadom. "Pán profesor... ja vás prosím. Zabudnite, prosím vás, na chvíľu na nenávisť, ktorú cítite voči môjmu otcovi. Viem, že to musí znieť divne, ale potrebujem sa s vami rozprávať.... ja... muselo to byť pre vás strašné..." Harry si prikryl impulzívne tvár dlaňami a pomyslel si, že mu muselo preskočiť. Keď sa odvážil pozrieť na Snapa, jeho pohľad Harrymu prezradil, že ten si pravdepodobne myslí to isté. "Čo... čo to meliete?" Snape zabudol byť hnusný a arogantný, ako ostal v šoku z Harryho bľabotania. "Ja... proste." Harry sa nadýchol. Už liezol na nervy sám sebe. " Proste... dobre. Odvtedy, čo som videl vaše spomienky, sa vo mne niečo zmenilo. Je mi naozaj, naozaj ľúto, to všetko. Uvedomujem si, že môj otec asi nebol v mojom veku taký úžasný, akého som si predstavoval a keď vám to on asi nikdy nepovedal - ospravedlňujem sa. Zaňho. Za to všetko, čo vám kedy urobil. Aby ste vedeli, podobám sa na svoju matku viac, ako si myslíte," Harry si priložil päsť na hrud, "počul som, že bola naozaj dobrým človekom. No napriek tomu, že sa môj otec správal v mojom veku ako kretén, vyrástol z neho skvelý človek a ona ho ľúbila. Uvedomujem si, že pre vás to muselo byť strašne bolestivé..." "Neuvedomuješ si vôbec nič! Ty nemôžeš vedieť, ako som sa cítil!" Snape začal na Harryho kričať. Jeho bledá tvár nadobudla jemný rumenec. "A teraz vypadni a už nikdy sa tu neukazuj!" Snape vstal, no Harry bol rýchlejší, takže keď ho chcel Snape schmatnúť a vyhodiť, Harry vyskočil a rýchlo sa vzdialil. "Ale ja nechcem ísť! Chcem, aby ste vedeli, že..." Snape k nemu priskočil a sotil ho o zem. Harry spadol, no bolo mu to jedno, hneď sa rýchlo zdvihol späť na nohy . "Pán profesor, počúvajte ma!" skríkol tentokrát on, čo Snapa značne prekvapilo, pretože zastal a tváril sa šokovane. "JE MI TO VŠETKO MOC ĽÚTO! No to, že ste poznali môjho otca a neznášali ho, neznamená, že musíte neznášať aj mňa. Cez svoju nenávisť k nemu vo mne nevidíte nič z mojej matky. Alebo sa mýlim? Neprehliadate ju kvôli môjmu otcovi, ale kvôli láske k mame? Povedzte mi, bolí vás to, keď sa mi musíte pozerať do očí a vidíte v nich ju?" Harry sa uškrnul, ale vzápätí to oľutoval. Snape zúril. Skutočne. Chytil Harryho pod krk a tresol ním o malý kus holej steny, ktorý sa nachádzal v jeho pracovni. "Teraz ma počúvaj, ty malý..." "Nie, počúvajte vy mňa!" skočil mu do reči Harry. "Pozrite sa do mojich očí a povedzte mi, že nič necítite! No tak to povedzte!" skríkol Harry. Snape sa zamračil. "Počkať, ty sa mi snažíš naznačiť..." Harry sa v duchu usmial. Dopínalo mu to. Čím dlhšie Snape držal Harryho pri stene, tým viac sa naňho nevedomky tlačil. Harry si tento fakt uvedomil skôr, než Snape a keď ucítil Snapovo telo na jeho, vzdychol. Zľakol sa a chytil si rukou ústa, no bolo prineskoro. Snapovi to všetko do seba zapadlo, ako skladačka. "Ja..." "Mlč!" Snape sa od Harryho odtiaľ, surovo ho chytil za zápästie, pričom mu bolo jedno, že Harrymu vykrúca ruku a potiahol ho za sebou. Otvoril dvere a bez slov Harryhu sotil von z dverí. Skôr, než sa spamätal, stál v čiernočiernej tme. Cítil sa zle.
Myslel si, že zle počul. "Prepáčte, pán profesor, ale čo ste to vraveli?" spýtal sa a hodil na Snapa nechápavý pohľad. "Dobre ste počuli, Potter. Alebo vás mám zobrať k Svätému Mungovi?" Harry otvoril ústa, no vzápätí ich zavrel. Potom ich znovu otvoril a pokúsil sa niečo povedať, no z úst mu vychádzalo len nesúvislé mrmlanie, tak sa Snape chopil šance. "Odkiaľ poznáte jej meno?!" spýtal sa, no Harry počul, že hnev v jeho hlase ustupuje, vystriedalo ho pobavenie. "J-ja... keď ste mi dali vaše spomienky... asi ste mi dali nechtiac aj niečo, čo ste nechceli." Snape nadvihol pravé obočie. "Koľko ste toho videli?" Harryho na moment napadlo, že zaklame, no vedel, že by ho hryzlo svedomie - aj keď ide o Snapa - a povedal pravdu: "Nevidel. Spomienky boli zahmlené. Počul som len to meno... tak... pochytila ma zvedavosť, ale..." Snape ho prerušil: "A tak vás napadlo, že máte veľmi veľa voľného času a ,samozrejme, využijete ho na toto, čo?!" Harry stisol pery, až tvorili len tenkú čiarku. Nevedomky začal prešľapovať z nohy na nohy a každou sekundou bol nervóznejší a nervóznejší. "Vlastne áno," odpovedal rozhodne. "Ale... vlastne mi je to všetko ľúto! Je mi ľúto, čo sa stalo, ak ide o môjho otca a mam..." "Mlčte!" zahriakol ho Snape. "Už NIKDY sa neopovážte to predo mnou spomínať! A láskavo zabudnite na moju matku, nemáte do toho čo strkať nos! Ak ešte raz začujem čo len zmienku o svojej matke z vašich úst alebo od vašich kamarátov, poletíte zo školy!" zasyčal Snape svoju typickú vyhrážku a rýchlymi krokmi vyšiel z izby, načo o pár sekúnd zmizol za rohom. Harry tak nejako pozabudol, že má otvorené ústa, len tam tak stál a pripadal si ako odkopnuté šteňa. ,Veď on to vôbec nepochopil' pomyslel si a už sa chystal ľutovať sám seba, keď vtom vošli dovnútra Ron s Hermionou. "Harry! Stalo sa niečo? Práve sme stretli Snapa, vyzeral byť dosť nahnevaný... teda, nie že by tak niekedy nevyzeral, ale... veď chápeš." Harry najprv nemal náladu vysvetľovať im, čo všetko sa stalo, no zaraz si to rozmyslel, sadol si a všetko Ronovi a Hermione vyrozprával. "No... to je dosť sila," povedal Ron a pokúsil sa o úsmev. "Eileen je jeho matka? Tak to to asi zabalíme, nie?" Harry počul v Ronovom hlase pobavenie, ktoré značilo, že to nemyslí vážne, no aj tak naňho neveriacky zazrel. "Zbláznil si sa? Zaujíma ma ešte viac ako predtým!" Na to zareagovala bleskovo Hermiona: "Harry! Nie je pekné, aby si sa vŕtal v minulosti niekoho, kto o to nestojí, alebo lepšie povedané, kto si to vyslovene neželá." Harry sa zamračil. "Hermiona, je to Snape. Odkedy ti záleží na tom, čo si želá a neželá?" "Po prvé, je to náš profesor! A po druhé, je jedno, ako moc ho neznášaš, nemáš právo sa vŕtať v jeho súkromí." Harry si po jej slovách uvedomil, že skôr ako Snapa teraz neznáša sám seba za to, že s ním súcití. So Snapom. No keď to všetko videl, musí vidieť ešte viac. Vie, že Snape mu ukázal jeho pocity k Lily ako na dlani, že spomienky, ktoré sa týkali jeho rodičov, videl zhola všetky - no stále tam bola časť Snapovej minulosti, ktorá bola Harrymu skrytá a Harryho zvedavosť bola väčšia než nejaký rešpekt voči Snapovi či svedomie. No čo nechápal bolo, prečo ho to tak veľmi zaujíma? "Harry, Harry...!" vytrhla ho zo zamyslenia Hermiona. "Harry, nechaj Snapovu minulosť na pokoji, sľúb mi to!" Ron sa otočil na Hermionu. "To nemôžeš myslieť váž...AU!" Hermiona dupla Ronovi na nohu. "Ron! Nechajte ho obaja na pokoji!" Hermiona sa otočila na odchod, no ešte predtým sa zastavila. "Idem za Kreacherom. No vy dvaja, pamätajte si - ak budete vŕtať v Snapovych spomienkach, ja sa to dozviem!" A odišla. "No, veľmi dramatický odchod. Ona sa to dozvie," pokúsil sa napodobniť Hermionu Ron. "Zaujímalo by ma ako!" zakričal za ňou, no bol si istý, že ho už nepočula. Harry ale posledné minúty ignoroval situáciu v izbe. Prečo chce tak moc poznať Snapovu minulosť? Nie je to jedno? Je to predsa Snape.
Harry sa pokúsil Hermionu poslúchnuť. Ron bol očividne iného názoru, ako ona a snažil sa Harryho dokopať k tomu, aby zase niečo podnikli. Celý pobyt na Grimmauldovom námestí sa preto pokúšal Ronovi vyhnúť, lebo ten inú tému už ani nepoznal a zakaždým, keď sa Ron k Harrymu čo i len priblížil, zbadal tvrdý pohľad Hermiony, skenujúci ich poza knihu. Čo Harryho ale väčšmi znervózňovalo, bola Snapova občasná prítomnosť. Ten si, samozrejme, tiež neodpustil pohľady, podobné Hermionim, a to Harryho dráždilo a zároveň navňaďovalo, aby poslúchol Rona.
Keď prišiel čas znovu sa vrátiť do Rokfortu, Harry sa tešil a zároveň bol smutný, musel sa rozlúčiť so Siriusom a bolo mu veľmi ľúto, že mu nevenoval toľko času, koľko mal. Keď sa lúčili, Sirius mu venoval malý prívesok v tvare Blesku, ktorý visel na striebornej retiazke. Harry z neho na chvíľu onemel - bol nádherný! - a okamžite si ho zapol na krk. Keď o pár hodín neskôr sedel vo vlaku a hladkal Blesk už asi šiestykrát, pocítil skľučujúci pocit.
Rovnaký pocit ucítil aj na ďalší deň, keď sedel s Ronom a Hermionou v učebni elixírov a dovnútra vletel Snape. Niesol sa ako Boh pomsty a keď sa otočil, aby si sadol, jeho pohľad sa zavŕtal do Harryho očí - no tentokrát neodvrátil pohľad ako vždy, keď sa to stalo. Nakoniec to musel urobiť Harry. Po prvýkrát v živote. Harry bol v rozpakoch. Chtiac nechtiac, jeho myseľ nasledujúce týždne pri každej činnosti zablúdila k Snapovi. Na hodine Obrany proti čiernej mágii zaplietol kúzlo impedimenta s kúzlom levicorpus, čo sa snáď ani nedalo, keďže kúzla mali úplne iné znenie, na Čarovných formulách na otázku, ktoré kúzlo používať, keď chceme niečo opraviť, odpovedal incendio, za čo sa hanbil po celú zvyšnú hodinu, no keď na Transfigurácii premenil Rona na čajník, zvážil, že už s ním naozaj niečo nie je v poriadku. Kým McGonagallová, mračiaca sa na Harryho, dávala Rona do pôvodného stavu, napísal Hermione krátky lístok. Jeho znenie bolo: Musím sa s tebou súrne porozprávať. Mám pár Vracačiek. Keď si odkaz Hermiona prečítala, zamračila sa, no kývla Harrymu na súhlas, ktorý okamžite prehltol Vracačku. Odrazu ho divne naplo, na čo vyvrátil všetko, čo zjedol. Hermiona, ktorá to čakala, skríkla a vyskočila z lavice. "Pani profesorka, pani profesorka McGonagallová!" upozornila McGonagallovú, ktorá sa ešte stále venovala Ronovi. "Och, Potter!" skríkla McGonagallová, ale Hermiona sa toho bleskovo ujala. Chytila Harryho a pohotovo ho začala ťahať z učebne, pričom si dávala pozor, aby ju Harry neovracal. "Vezmem do nemocničného krídla!" McGonagallová chcela zaprotestovať, no nakoniec len kývla a Hermiona s Harrym vyšla z učebne tak rýchlo, ako to len šlo, nevšímajúc si odporné narážky Slizolinčanov. Keď sa dvere za Harrym a Hermionou zavreli, Harry z vrecka rýchlo vytiahol Vracačku, odkusol druhú časť a dávenie okamžite zastavilo. "Tie hlúpe výrobky Freda a Georga!" zakliala Hermiona, mračiac sa. "No ako vidíš, pomohli mi. A teraz ti musím niečo povedať!" Harry chytil Hermionu dramaticky za plece, no keď otvoril ústa, nič mu z nich nevyšlo. "Ja čakám, Harry, ak si si neuvedomil, práve si ma vytiahol z hodiny." Hermiona sa tvárila, akoby Harry práve použil neodpustiteľnú kliatbu. "Her-Hermiona, povedz mi... ja... proste neviem čo robiť! Stále musím na niekoho myslieť a už mi to naozaj vadí, otravuje ma to." Hermiona naňho hľadela a na tvári sa jej zjavil jemný úsmev. Harry sa tváril vyľakane. "Myslíš, ako osobu? Človeka?" Harry sa zamračil. Nepovedal to dosť jasne? Hermiona sa usmiala ešte viac. "To je jednoduché, si zamilovaný, Harry." Harrymu tie slová rezonovali v ušiach. Veľmi pomaly mu dopínali slová, ktoré Hermiona povedala. Pokrútil hlavou a začal sa smiať, no hneď s tým prestal. On sa do Snapa zamiloval.
"Tak rád ťa vidím," hodil sa Siriusovi okolo krku. Sirius mu objatie opätoval, silno ho stisol, až Harrymu takmer vyrazil dych. "Och, Harry!" Usmial sa, a potom ho pustil. "Konečne ste tu!" Okrem Siriusa tam bol aj Lupin, Tonksová a pán a pani Weasleyovci. Všetci sa zvítali a Harry si šiel s ostatnými hodiť hore do izby veci. Na ponurý vzhľad domu na Grimmauldovom námestí číslo dvanásť si už zvykol, na frflajúceho Kreachera tiež, takže tu nebolo nič, čo by mu ničilo náladu. Keď si hore vybaľoval veci, premiestnili sa k nemu Fred a george. Harry nadskočil od toho, ako sa zľakol, ale keď si spomenul, prečo sú tam, bolo mu to jedno. "Harry, Harry... čo by si bez nás robil?" Fred vyceril zuby a podal mu zvitok pergamenu. "Nie je toho moc, je tam len meno, nejaké osobné info a školské tresty... veď vieš. Z tej knihy," povedal George, "ale je to všetko, čo sme našli," dokončil Fred. "Ďakujem vám moc." Harry si vzal pergamen. Fred a George s veľkým rachotom zmizli a on sa posadil na posteľ. Vybaľovanie môže počkať. Harry pergamen rozmotal. V ľavom hornom rohu bolo napísané celé meno, rok narodenia (nie celý dátum?), fakulta a jej opis. Napísali mu ho Fred s Georgom, lebo v knihe sa nachádzala aj jej fotografia, ktorú sa im potiahnuť nepodarilo, ako uviedli. "Eileen... Princová," prečítal Harry nahlas a zamyslel sa. Zdalo sa mu to pekné, no s ľútosťou si uvedomil, že mu to vlastne nepovedalo vôbec nič. Narodila sa roku 1935 (Fred s Georgeom aj sem pripísali poznámku, niekto na to niečo rozlial, lebo celý dátum nebol čitateľný) a bola v slizolinskej fakulte. Ďalej napísali, že mala dlhé čierne vlasy a tmavé oči. Pod tým boli už len vypísané nejaké nezmyselné tresty, ktoré Harryho až tak nezaujímali. V podstate sa toho nedozvedel veľa, no už aspoň poznal celé jej meno, takže sa mu bude ľahšie hľadať ďalej. Harry nad tým ešte chvíľu uvažoval, nakoniec sa rozhodol, že na vybaľovanie má naozaj ešte kopu času a otvoril dvere. "Eileen, kto si?" spytoval sa, neuvedomujúc, že nahlas, a nie len v jeho hlave. Neprítomne urobil pár krokov a odrazu do niečoho prudko narazil. "Au, sakra!" zaklial, no keď zdvihol pohľad, rázom to oľutoval. Vrazil do vysokého, čierneho, zlostne zazerajúceho... Snapa. Snapa. Tu. Na Grimmauldovom námestí. Čo robí Snape na Grimmauldovom námestí? Je člen rádu. A čo je Harry? Hlupák. A prečo má ,sakra, tak strašne veľkú smolu, že z toľkých členov rádu sa tu, v tento moment, bude nachádzať práve on, keď rozmýšľa - nahlas rozmýšľa - nad niekým, koho počul v jeho spomienkach! Harrymu to docvaklo. Určite tam Snape len tak nestál, určite zastal, keď počul Harryho hovoriť to meno. Zdvihol pravé obočie, hlavu jemne naklonil na bok a Harry pod jeho kamenným výrazom strnul. "Čo ste to vraveli, Potter? Zopakujte to!" Harrymu sa snáď snívalo, veď Snape skoro kričal. Ale veď Snape nikdy nekričí, je to predsa Snape. Tichý, tajomný, och, hlavne tichý Snape, z ktorého vám naskakuje husia koža, už len sa na vás pozrie, v jeho prípade nie je nutné hlas zvyšovať. "Ehm... neviem, o čom hovoríte," snažil sa Harry o zdvorilý tón. "Možno-..." začal Harry, no Snape ho surovo chytil za ruku, otočil ho a doslova ho vhodil späť do izby. Harry neudržal rovnováhu a padol by na zem, keby ho Snape nezachytil, no vtom bol už Harry pricapený na stene a hrdlo mu zvierala Snapova chladná ruka. "Zopakujte to," precedil spomedzi zuby a jeho tvár sa nachádzala nebezpečne blízko pri Harryho. "Eileen... Eileen Princová," vysúkal zo seba ledva Harry a Snape zovretie pustil. "Potter, ako sa opovažujete vyslovovať meno mojej matky?"
Aj keď Harry akokoľvek chcel, nedokázal myslieť na nič iné ako na to, čo videl v mysľomise. Prvé dni po tom, čo sa to stalo, premýšľal, že by za Snapom zašiel. No vždy to hneď zavrhol, sám nevedel, čo by od neho chcel. Čo si tam len tak nakráča a povie mu: 'Pán profesor, moc ma mrzí, že ste milovali moju matku,' alebo ,Pán profesor, je mi ľúto, že môj otec bol v mladom veku taký kretén,' alebo do tretice všetko najlepšie 'Pán profesor, všetko mi je moc ľúto, aj to, že som zdedil oči po matke. Mimochodom, kto je Eileen?' Sčista jasna, návšteva Snapa proste neprichádzala do úvahy. Okrem toho, aj keby nabral odvahu samotného Richarda Chrabromila, Snape by mu pri najlepšom neodpovedal, pri najhoršom by dostal mesačný trest. Nebol to jeden z tých ľudí, ktorí by sa radi vyskytovali v jeho prítomnosti, vlastne to bol asociál a ani svoje spomienky mu nedal dobrovoľne. Dumbledora otravovať nechcel, už aj tak mal toho dosť, a okrem toho, ten mu dosť jasne naznačil, za kým má ísť, keď bude mať otázky tohto typu. Pozrel na Umbridgeku, ktorá sa snažila za profesorským stolom diskutovať so Snapom, no ten sa pokúšal hľadieť všade inde, len nie na ňu. Harry sa mykol, keď jeho pohľad spočinul na ňom. Nebol vyslovene nenávistný - teda aspoň na Snapove pomery -, skôr spýtavý. 'Možno, že on nad tým premýšľa tiež... možno, že ľutuje, že mi dal tie spomienky, možno preklína Dumbledora za to, že ho donútil. A možno sa len čuduje, že som za ním doteraz nebol,' premýšľal Harry. "Ahoj, Harry," oslovil ho odrazu známy hlas. Zdvihol hlavu a zbadal Hermionu, ktorá niesla v náručí kopu kníh. Rýchlo vstal, knihy jej vzal a kývol jej, nech si sadne. "Ďakujem, už som myslela, že mi odpadnú ruky," posťažovala sa. "Vieš, Hermiona," začal Harry, keď odložil jej učebnice a sadol si späť, "je tu niečo, čo ma trápi a neviem, na koho iného sa obrátiť. Rád by som chcel vedieť niečo o jednej osobe, ale..." Harry sa na moment zarazil. Uvedomil si, že nevie, či je väčšia jeho zvedavosť alebo ľútosť. Na jednu stranu mal chuť ísť za Snapom a vykričať všetko, čo cíti, keď si spomenie na to, čo videl v mysľomise. Bol šokovaný sám sebou, no práve v tejto chvíli mal pocit, že Snape je práve ten, ktorý mu rozumie najlepšie. Musel vždy sám znášať bolesť zo straty rodičov, no až teraz si uvedomoval, že zatiaľ čo on miloval myšlienku na otca a matku, Snape ich skutočne poznal a nerád si to priznával, no musel uznať, že smrť Lily ho musela bolieť väčšmi ako Harryho smútok zo straty rodičov. No na druhú stranu ho pokúšala neznesiteľná túžba dozvedieť sa niečo o Eileen, nech to bol ktokoľvek, pretože Snapove spomienky na ňu boli tak silné, že niektoré z nich dal nechtiac Harrymu. Harry sa znova pozrel k profesorskému stolu a zalapal po dychu. Snape sa díval priamo naňho... Harry by aj z tejto diaľky odprisahal, že na jeho tvári uzrel smútok. "Harry... Harry, čo si chcel povedať?" Hermiona ho chytila za ruku. "Ach, prepáč...to nič," zamrmlal a ďalej sledoval Snapa.
*
Mesiace sa míňali a nastala zima. Harry Ronovi a Hermione nepovedal o tom, čo videl v mysľomise, no povedal im, že sa chce dozvedieť niečo o Eileen a oni boli viac než ochotní, že mu s tým pomôžu. Hľadali v knižnici, no nič nenašli... Keď už bol Harry zúfalý a začínal to vzdávať, prišiel na niečo Ron. Práve sedel v chramromilskej klubovni, keď tam vbehol a začal rozprávať niečo Harrymu, no nič mu nerozumel, lebo bol zadýchaný od behu. "No... skrátka! Fred s Georgom mali trest u Snapa a ten im dal za úlohu prejsť nejakú knihu trestov študentov. Dostali sa k veľmi starým ročníkom a našli tam nejaké dievča s menom Eileen a..." "ČO?!" Harry skríkol hlasnejšie, než chcel. "Klud, Fred a George si opísali rýchlo všetko, čo tam bolo o nej popísané. Zajtra, keď už budeme na Grimmauldovom námestí, ti h-..." Harry prestal počúvať. Grimmauldovo námestie. Celkom pozabudol, že sú aj nejaké zimné prázdniny. "Vieš čo, Ron. Ďakujem ti fakt moc. Stačí, keď mi dajú ten pergamen zajtra, u Siriusa, tam si ho v kľude prečítam a nebudem sa musieť báť, že Snape zistí, o čo sa pokúšam. Idem sa teraz zbaliť..." a vybehol po schodoch. "Jasné, akoby som to teraz nepovedal," zafrflal Ron.
Po tom, čo sa Harry vynoril z mysľomisy, vedel všetko.
Hruď ho pálila, oči ho štípali a srdce mu spaľovala neskutočná bolesť. Ľutoval, že bol za Dumbledorom; ľutoval, že bol za Snapom. Ľutoval, že bol tak neskutočne zvedavý. Lebo keď si želal vidieť to všetko, nevedel, ako strašne ho to bude bolieť. V hlave si musel utriediť, čo všetko videl... Snapovo detstvo, ktoré strávil s Lily, tak strašne silná láska, ktorú k nej cítil doteraz, nenávisť voči jeho otcovi; tá bola oprávnená... Snapov aj Lilyn patronus bol naozaj nádherný; a bol rovnaký. Šťastné spomienky sa prelínali s tými zlými, no dobrých bolo podstatne menej ako zlých. Harry si uvedomil, že Snape mu ukázal aj časti svojej minulosti, ktoré nemusel, no niektoré spomienky boli zahmlené; Harry sa tomu nečudoval. Najväčší šok mu však spôsobil pohľad na svojich rodičov, nehybne ležiacich na zemi. Keď Snape držal Lily, Harry mal pocit, že mu pukne srdce. Nevydržal to a bezmocne sa rozplakal. A keď teraz sedel v kúte Dumbledorovej pracovne a hľadel do tmy, myslel, že zošalie. Bol taký hlupák. Nenávisť, zakorenená hlboko v jeho srdci, mu doteraz nedovolila vidieť veci tak, aké naozaj sú. V Harrym sa rozpútal vnútorný boj, keď si to uvedomil. Bol jeho chránencom; jeho. Snape ho po celé tie roky, čo trávil na Rokforte, chránil. Život mu zachránil už toľkokrát, že by to snáď ani nezrátal a Harry sa mu odvďačil nenávisťou. "Hehe..." zachichotal sa. Potom si uvedomil, že to znelo skoro šialene a rýchlo sa postavil zo zeme. No len čo jeho myseľ zablúdila k Snapovi a jeho rodičom, srdce akoby mu išlo z hrude vyskočiť. Nanovo sa rozplakal a začal preklínať sám seba za to, že je taký slaboch. ,To je v pohode,' presviedčal v duchu sám seba. Lenže nebolo. Nevedel, čo je horšie: či samotný fakt, že doteraz žil v klamstve, alebo postoj voči Snapovi, ktorý sa tak drasticky zmenil. Niežeby nenávisť celkom zmizla; hoci ho Snape chránil, nenávisť voči Harrymu bola očividná, no to bolo niečo, čo Harryho desilo ešte väčšmi. Bolo jedno, ako moc Harryho nenávidel. Nenávisť voči Harrymu totiž zďaleka nebola tak silná ako láska voči Lily. Snape nechránil Harryho, aby splatil Jamesovi jeho dlh, Snape ho chránil, aby prežil jediný potomok ženy, ktorú miloval, potomok, ktorý mal jej oči. Jediná fyzická spomienka na ňu. Harryho oči boli jediná vec, ktorá Snapa držala pri živote. A vždy, keď ho uvidel, keď sa mu zahľadel do tých veľkých, zelených očí, jeho srdce sa naplnilo láskou. Harry odišiel. Hlavu mal tak preplnenú Snapovymi spomienkami, až na malú chvíľu nevedel rozlíšiť, ktoré sú jeho a ktoré nie. Niektoré sa mu zahmlievali... a hneval sa. ,Eileen...' Keď Harry totiž pretrpel prvotný šok zo smrti svojich rodičov, keď pretrpel fakt, že človek, o ktorom si myslel, že nedokáže milovať, miloval najviac... vtedy sa na povrch začali predierať aj iné spomienky, aj keď boli zahmlené. Ale prečo? Na čo mu ich Snape potom dával? 'Eileen...' Harry sa zastavil v polke cesty do chrabromilskej veže. 'Kto je Eileen?' V mysľomise videl postavy, rozmazané postavy. S určitosťou však vedel povedať, že tam boli dvaja dospelí ľudia a malý chlapec. Tá spomienka však bola tak nejasná a tak rýchla, že ju poriadne ani nezaregistroval. Jediné, čo počul, bolo Eileen, čo sa mu doteraz ozývalo v hlave. Možno, že mu tie spomienky Snape nechcel dať, možno to len bola nehoda, keď vezmeme do úvahy, aké veľké množstvo mu daroval. Nebolo možné mať to stopercentne pod kontrolou, či áno? Harry zavrel oči a spomínal. Videl Snapa, mohol byť tak v jeho veku... Niečo čmáral do učebnice elixírov pre šiesty ročník. 'Táto kniha je majetkom Polovičného princa,' prečítal Harry nahlas. Polovičný princ? Áno, Snape bol Polovičný princ. Ale prečo si tak vravel? Toto bolo niečo, čo mu Snape neprezradil. Tú spomienku mu venoval len preto, lebo v tej dobe, keď si čmáral do knižky, naproti nemu sedela Lily, hlavu mala v knihách a už pár hodín študovala. Rád ju sledoval... Harry sa prudko nadýchol, keď si to uvedomil: Snape mu prezradil všetko a zároveň dokopy nič.
Keď sedel v Snapovej pracovni, premýšľal, prečo Snape odrazu zmenil názor a po kriku ho priam okamžite zavolal späť, no pomyslel si, že je mu to dosť jedno, ak sa dozvie niečo zo života svojej matky, ktorý sčasti prežila so Snapom. Alebo to tak aspoň doposiaľ vyzeralo. Sledoval neobľúbeného profesora elixírov, ako si zo skrinky vyťahuje niečo podlhovasté a bol viac ako prekvapený, keď uvidel celkom obyčajné keksíky. ,Muklovské, nudné, obyčajné keksíky', pomyslel si. Ešte väčší šok mu spôsobilo, keď ich Snape otvoril a začal jesť, dokonca ponúkol aj Harryho! Jediný fakt, ktorý mu stále prezrádzal, že je to tá rovnaká osoba, bol jeho nenávistný pohľad, akoby vtesaný do tváre. Vôbec mu však neprekážal, pretože Snape sa mu v tej krátkej chvíli javil tak neobyčajne obyčajný; kto by si to bol pomyslel, takže aj on je len človek. Nevydržal to a zachichotal sa. "Je vám niečo smiešne, Potter?" spýtal sa Snape potichu a zdvihol pravé obočie; to bolo preňho tak typické. "Rýchlo mi povedzte, čo máte presne na vašom vzácnom srdci, ak vám to totiž ešte nedošlo, zobudili ste ma," zasyčal bez známky úcty a nechal Harrymu priestor, nech sa vykoktá: "N-no... chcem vedieť niečo o mojich rodičoch...? Predsa?" Harry si prišiel ako totálny hlupák. "Ja... vy, poznali ste ich predsa, nie? Museli ste ich poznať... a niekto mi vravel..." Nemohol si spomenúť. Ako vlastne prišiel k tejto informácii? Och, no samozrejme... "Áno, Potter. Poznal som vašu matku a...", na chvíľu sa zastavil, tvár skrivil do ešte nenávistnejšej grimasy - ak to bolo vôbec možné, "a otca." Snape sa odrazu zamyslel, nepovedal už vôbec nič a Harrymu bolo to ticho nepríjemné. No nemal odvahu niečo povedať. "Takže si nakoniec prišiel..." povedal odrazu Snape, tak potichu, že ho Harry skoro nepočul. Výraz jeho tváre sa zmenil, už nebol taký nenávistný, skôr vyzeral nostalgicky, akoby si na to "všetko" spomínal a Harrymu sa na malilinký moment zazdalo, že na profesorovej tvári uvidel smútok. Potriasol hlavou; nie. Snape a smútok? Jeho citový rozhas je asi na takej úrovni ako citový rozsah čajovej lyžičky. "Viete, nikdy som v tom nebol moc dobrý. A naozaj nemám chuť vám rozprávať o mojej minulosti ako o nejakých fantastických zážitkoch a spomínať pri tom na "staré dobré časy"..." zamrmlal Snape a postavil sa zo stoličky. Z vitríny vzal malú priesvitnú fľaštičku, potom vzal prútik, ktorý mal celý čas položený na stole - no Harry si ho všimol až teraz - a priložil si ho k spánku. Keď ho od neho odtiahol, z konca sa vznášala jemná bledá látka, ktorá na Harryho pôsobila tak jemne a krehko a ktorú tak veľmi dobre poznal... Snapove spomienky. Najprv ho trochu sklamalo, že Snape mu o tom nebude rozprávať, no vzápätí si pomyslel, že je hlupák - bude to môcť vidieť, zažiť to všetko, a nebude sa pri tom cítiť trápne, akoby sa cítil pri tom rozhovore. Okrem toho, Snape naozaj nepôsobí ako ten pravý spoločník na dlhé nočné rozhovory. Snape prútikom uložil spomienky do fľaštičky a zavrel ju. Neochotne, očividne nerád ju podal mlčky Harrymu. "Ja... ďakujem," šepol Harry a snáď po prvýkrát v živote to myslel voči profesorovi úprimne. "Neďakujte mi, Potter..." zavrčal Snape a na tvári sa mu zjavila vráska, keď pokrčil obočím, no vzápätí zmizla a Snapove tmavé oči sa zahľadeli na okno, za ktorým sa nenachádzalo nič iné, len čiernočierna tma. "Robím to len kvôli nej," pošepkal úplne iným hlasom, a keď sa Harry pozrel do tých tmavých, nemilosrdných očí, jednoducho vedel, že Snape je už niekde inde, ďaleko, veľmi ďaleko, kam Harry nedovidel. Ďaleko v minulosti a zrazu vedel jedno; nech bola akákoľvek, radostná nebola. Striaslo ho a keď mu venoval Snape pohľad, mykol sa. Hľadel mu do očí, do očí jeho matky - hľadel tam, kam sa predtým skoro nikdy nedíval. "Dnes už nie, ponoriť sa do mysľomisy môžete až zajtra. A teraz vypadnite." Harry sa postavil, ale keď už bol pri dverách, zarazil sa. ,Nenávidím vaše oči, Potter', ozývalo sa mu v hlave. ,Robím to kvôli nej.' Vôbec to nevyzeralo, že by Snape neznášal jeho matku.
Harry bol prekvapený sebou samým. Ešte včera o tomto čase by si myslel, že stáť v noci pred Snapovou pracovňou je najväčšia absurdita, ktorá by sa mu mohla udiať naozaj len vo sne. Tejto noci však boli okolnosti iné a Harryho zvedavosť bola väčšia než nenávisť či strach. A tak sa stalo, že pred tými dverami, o dosť nevhodnom čase, naozaj stál a naozaj uvažoval nad tým, že zaklope. Už asi stýkrát za tento večer nervózne prešľapoval z nohy na nohu a nevedel, čo robiť. Snape ho nezavolá milým hláskom dnu ako Dumbledore. Má len dve možnosti; zaklopať alebo odísť. No, je tu tiež aj tretia možnosť, stepovať pred tými dverami večnosť... alebo aspoň do tej doby, než sa tu nezjaví Filch a nezačne sa mu vyhrážať, že ho za nočné potulky vyrazia. Na druhú stranu, možno je práve teraz perfektná doba. Možno... Harry sám nevedel, kde v sebe nabral odvahu. Potichu trikrát zaklopal a v hrdle mu navrela hrča veľká snáď ako päsť. Zopárkrát zamrkal. To je hlúposť, čo ho to len napadlo? Klopať Snapovi v túto hodinu na dvere? Otočil sa, že odíde; odrazu mu prišiel ten nápad zlý, keď vtom sa dvere otvorili. Harry sa rýchlo otočil späť a skoro mu padla sánka; nemohol veriť vlastným očiam. Snapa nikdy nevidel inak, ako oblečeného v čiernom dlhom plášti, ktorý zakrýval snáď každý kúsoček jeho tela, čierne vlasy mu padali do bledej tváre, a na nej prísny pohľad. Teraz nebol vôbec prísny, len veľmi rozospatý a rozcuchané vlasy mu odstávali snáď na všetky svetové strany. Čo ale Harryho prekvapilo, bolo jeho oblečenie. Obyčajné čierne tepláky a biele voľné tričko; tak muklovské. "Hmm... Potter?" zamrmlal Snape rozospato. Chvíľu to trvalo, no nakoniec sa Snape prebral; oči sa mu rozšírili a unavený výraz vystriedal nahnevaný. "POTTER!" zavrčal. "Zbláznili ste sa?! Prečo klopete v noci na moje dvere, čo chcete? Viete o tom, že študenti majú zakázané-..." Snape rapotal, až mu Harry skoro nerozumel. "Pán profesor! Ja... prišiel som kvôli svojej matke." Snape chcel Harrymu odseknúť niečo tvrdé, no ako náhle začul dôvod Harryho návštevy, nepovedal nič. Najprv hľadel prekvapene, potom neveriacky a nakoniec pobúrene. Nie je možné, aby ten malý kretén vedel niečo o ich minulosti, či áno? "Ako sa opovažujete..." začal mrmlať, no Harry ho znovu prerušil: "Pán profesor, prosím! Ide o moju mamu, mám právo..." Snape mu skočil do reči; tentokrát už kričal: "MÁTE PRÁVO TAK DRŽAŤ HUBU!" zvreskol a bolo mu očividne jedno, či niekoho nevzbudí. Harry už nepovedal nič. Zrazu ho prepadol taký silný nával citov, až sa mu začal triasť hrudník a oči mu zvlhli. Bol hlupák, že sem chodil. No túžba po poznaní, ktorá ho odrazu prepadla, bola tak silná, že si nevedel pomôcť. Nemá snáď to všetko vedieť? Och, ale má. A Snape si to moc dobre uvedomoval. A uvedomoval si aj to, že práve porušil sľub, ktorý dal Dumbledorovi: ,Ak sa raz stane, že sa ťa bude pýtať Harry na Lily alebo Jamesa... povedz mu všetko.' ,Ale prečo by sa pýtal práve mňa?' Snape sa uškrnul. Tá myšlienka bola absurdná. ,Proste mi to sľúb.' A Snape prikývol. "Potter, poďte sem," začul zrazu Harry Snapa, keď už sa otáčal na odchod. Harry sa meravo vytočil späť a pozrel na Snapa, ktorý už mal na sebe natiahnutý tenký čierny sveter. Nikto by predsa nechcel, aby si všimol jeho zvláštne znamenie. Aspoň zatiaľ nie...
Taký výraz nikdy predtým na jeho tvári nevidel. Snape od Harryho odstúpil. "Vypadnite," zavrčal a otočil sa. Prešiel k dverám, ktoré sa nachádzali na opačnej strane miestnosti, celkom v rohu, no neboli to tie, ktorými sem prišli. Harry si tie dvere všimol až teraz, čo bolo poriadne divné vzhľadom na fakt, koľkokrát tu premárnil svoj voľný čas. Keď Snape chytil kľučku, otočil sa a venoval Harrymu ďalší mrzutý pohľad. "Vy ste ešte stále tu?!" zavrčal ešte podráždenejšie. Harry neváhal, rýchlo vybehol z miestnosti a ani nevedel ako, ocitol sa pred portrétom Tučnej panej. Nechcel ísť dovnútra. Chvíľu premýšľal, potom sa zvrtol a odišiel.
*
Stál pred Dumbledorovou pracovňou už dobrých pár minút, nervózne prešľapoval z nohy na nohu a nevedel, či má naozaj zaklopať, alebo proste odísť. Bolo dosť neskoro. Čo ak už spal. Spí vôbec? A čo ak mu vynadá, že nie je v Chrabromilskej veži? Alebo... alebo... hľadal všemožné výhovorky, prečo nezaklopať, keď vtom začul spoza dverí tlmený hlas. "Budeš tam stáť ešte dlho?" Príjemný hlas riaditeľa ho trochu ukludnil, tak pomaly vošiel dovnútra. Uprostred miestnosti stál, ako vždy, masívny drevený stôl a za ním sedel Dumbledore. Polmesiačikové okuliare sa mu zaleskli, keď zbadal Harryho a na tvári sa mu pohrával, ako vždy, jemný úsmev. Vždy, keď ho Harry uvidel, uvedomil si, ako má riaditeľa rád, nepoznal dobrosrdečnejšieho človeka. "Tak Harry, čomu vďačím za túto neskorú návštevu?" spýtal sa, no tón hlasu sa nezmenil, stále bol pokojný a príjemný. Kývol mu, nech si sadne. Keď tak Harry urobil, Dumbledore naňho stále hľadel. "Pán profesor, viete... je tu istá záležitosť." Rozhovory u Snapa v pracovni boli dosť obvyklé a až teraz si Harry uvedomil, že ním nikdy žiaden z nich nezakolísal tak, ako tento. Nechápal sám seba, Snape ho nikdy nezaujímal - jeho jediná myšlienka naňho bola vtedy, keď ho preklínal alebo keď si predstavoval, ako ho rôznymi príťažlivými spôsobmi pripravuje o život. Preto sa čudoval sám sebe, keď zavítal do riaditeľovej pracovne práve s otázkou, ktorá sa týkala jeho obávaného profesora elixírov. "Pán profesor, Snape mi povedal..." "Profesor Snape, Harry," skočil mu Dumbledore do reči. No ďalej už nič nevravel, tak pokračoval: "Viete, dnes večer som bol uňho v pracovni. On mi dosť rád dáva najavo, ako moc ma neznáša, ale... pán profesor, prosím vás, čo sa stalo..." Harry vetu nedokázal dokončiť. Nevedel, čo od Dumbledora chce. Nevedel ani sám, čo chce vedieť. Veď Snapove reči mu prišli teraz tak nezmyselné. "Vieš, Harry. Možno by si sa mal spýtať priamo jeho. Ver mi, Lilin syn je preňho prioritou, ktorú musí ochraňovať."
* Keď kráčal Harry po chodbe, striehnuc, či sa odniekiaľ zrazu nevynorí Filch, riaditeľove slová mu duneli v ušiach. Ver mi, Lilin syn je preňho prioritou, ktorú musí ochraňovať. Dumbledore nerád hovoril o iných bez ich prítomnosti, zvlášť o súkromných veciach, no aj napriek tomu mu nepriamo naznačil, ktorým smerom sa má pri rozhovore uberať. No Snape, hovoriac Harrymu o... o jeho matke? To predsa nedávalo žiaden zmysel. Čo mal predsa Snape s Lily? Nič, pokiaľ vedel. A predsa...
Nenávidím vaše oči, Potter. Tie mal predsa po nej.
Snape skrivil tvár, priam sa to podobalo na úsmev.
"Ale, ale... nemáte čo robiť, že špehujete po večeroch profesorov? Viete, keby ste boli na mojej fakulte, poleteli by ste tak rýchlo, že by ste nestihli lusknúť prstami," precedil spomedzi zuby Snape. Harry túto vetu počúval často, už dávno jej neprikladal veľký význam, no klamal by, ak by povedal, že sa v tejto situácii ani trochu nebál. Vedel, že Snape za Dumbledorom nepôjde, uňho to už dávno vzdal, lebo, ako sám Snape povedal, Dumbledore sa nachádzal v Harryho mini-fanklube; kam Snape celkom určite nepatril. No čo s ním teraz bude, keď ho prichytil profesor elixírov pri niečom, čo by sa naozaj, naozaj nemalo robiť? A ako mu to asi vysvetlí? ,Chcem, aby ste poleteli vy' odpovie mu len tak, by the way, nie? Snape, akoby dokázal čítať jeho myšlienky, na tvári sa mu zjavil nenávistný, priam až zúrivý pohľad a surovo schmatol Harryho za ruku. "Idete so mnou, Potter!" bolo posledné, čo Snape povedal predtým, než sa Harry, skuvíňajúci pod bolestne silným zovretím profesora, ocitol v jeho kabinete. Harry prebodával pohľadom koberec, na ktorom stál. Premeriaval si všetky fľaštičky s rôznymi nápismi a divným obsahom, zopár minút sa pozeral na svietiaci nápis Felix felicis, tekuté šťastie, po ktorom teraz túžil asi najviac na svete a aj amortentiu, ktorou to všetko začalo. Nakoniec jeho pohľad pristál na veritasere, ktorého sa až žalostne bál a Dúšku živej smrti, ktorý by veľmi rád podal Snapovi. Vlastne jeho pohľad skenoval všetko, len aby sa nemusel pozerať profesorovi do tváre. No všetko mu tu bolo už tak známe, mal pocit, že tu dole bol častejšie ako na vyučovaní. "No?" upozornil na seba Snape a Harry, či chcel, či nechcel, musel mu venovať pohľad. "Vysvetľujte," prikázal mu Snape tichým hlasom. Harry nemal čas na premýšľanie, tak vypustil prvú hlúposť, ktorá ho napadla. "Chcel som... chcel som sa vás spýtať, či by ste mi nepomohli s elixírom lásky. Či by som nemohol mať hodiny. Záleží mi na dobrých výsledkoch," odpovedal Harry, skoro zdvorilo. Snape nadvihol obočie; tak ladne, ako to vedel len on. "A preto ste ma sledovali? Nezdalo sa vám vhodné spýtať sa ma to na chodbe, pripravovali ste si dramatický efekt, ktorý by vyšiel len tu dole? Viete, hlboko sa ospravedlňujem, ale váš plán má háčik... vlastne ich má viac. Keď pozabudnem na fakt, že ste sa skrývali, musím vám pripomenúť, že to všetko by malo zmysel, ak by ste bol jedným z tých študentov, ktorí majú malú, aspoň minimálnu štipku talentu na elixíry. Ale, bohužiaľ, ste jeden z tých beznádejných prípadov ako Longbottom, vy, dovolím si tvrdiť, ten elixír správne nenamiešate, ani keby ste sa postavili na hlavu," dopovedal Snape a hrdo zdvihol nos. "Bez vašej pomoci nie, ale... keby ste mi pomohli, keby ste mi venovali aspoň chvíľu vášho drahocenného-..." Harry už nedopovedal. Snape ho rozzúrene schmatol pod krk a plnou silou ním vrazil do steny, pri ktorej sa nenachádzala polica s elixírmi. "Nie, nebudem vám venovať žiaden môj čas nazvyš, nebudem vás doučovať, nevenujem vám ani jeden pohľad, ak nemusím, neznášam na vás každý jeden vlas, pery, nos, oč-..." Snape sa zarazil. Tvár mal už tak blízko, až ho mohol pobozkať a Harry videl všetku tú úprimnú nenávisť, ktorá v ňom bola zakorenená, no jeho pohľad sa na milisekundu zmenil. Oči. Hlboké, čierne oči bez citu. Mal Hagridove oči, no chýbala v nich jeho neho. Toto bola prvá myšlienka, ktorá Harrymu svitla, keď ho prvýkrát uvidel. Oči. To bolo slovo, pri ktorom sa Snape zastavil. "Nenávidím vaše oči, Potter," povedal Snape, no tento raz šeptom. Znelo to skoro ako klamstvo.
Jeden z tých kratších dielov, ale naozaj som nestíhala :/
,Ako ho ja nenávidím,' spomínal Harry s odporom na poslednú hodinu elixírov, keď prežúval na večeri tekvicové pirôžky.
Nenávistne sa pozeral na Snapa od chrabromilského stolu a mal čo robiť, aby ho nezaklial kliatbou cruciatus. "Harry, nemysli na to. Zbytočne ti to ničí zdravie a nič nevyriešiš, keď sa budeš hnevať," snažil sa ho upokojiť Ron. "Donútil Nevilla otráviť sa! Nemôžeme to nechať len tak, Ron!" zasyčal a ani Ronovi nevenoval pohľad. "Harry, dobre vieš, že Snapa nenávidím tak, ako ty - ale zakliať profesora naozaj nie je dobrý nápad." Po prvýkrát, čo sa ocitli v jedálni, sa Harry pozrel inam ako na Snapa. Neveriacky civel na Rona a vtom ho napadlo, či náhodou nevie čítať myšlienky. "Ako môžeš vedieť, že myslím zrovna na to?" zazeral naňho prekvapene. "Mrmleš si pod nosom..." odpovedal znudene Ron a zívol. "Som už dosť unavený, mali by sme ísť spať." Harry prikývol a už sa staval, keď vtom sa postavil Snape a rýchlymi krokmi odchádzal z Veľkej siene. Harry nečakal, okamžite vykročil za ním, a keď sa Ron rozbehol za ním, zastavil ho so slovami, že toto musí zvládnuť sám. Ron, mrmlajúc si všemožné nadávky na Harryho adresu, sa pobral do Chrabromilskej veže, zatiaľ čo Harry so zatajeným dychom sledoval každý Snapov pohyb. Pociťoval také návaly zlosti, až sa začal správať celkom neuvážene a zabudol, že k Snapovej polohe mu postačí Záškodnícka mapa. Ten si to namieril - ako inak - do podzemia, kde sa nachádzal jeho kabinet. Harry ho chcel tak moc pri niečom nachytať, chcel tak moc Dumbledorovi ukázať, že nemožno Snapovi veriť, až si úplne prestal dávať pozor. A to všetko vyvolal jeden hlúpy, nevydarený elixír lásky. S touto myšlienkou sa rútil dolu kamenným schodiskom, sledujúc Snapov čierny plášť. Snape zrýchlil tempo, zrýchlil ho aj Harry. Keď profesor elixírov zabočil za roh, Harry sa o to pokúsil tiež, no len čo sa rozbehol, narazil do niečej hrude. Zanadával, no keď zdvihol pohľad, všetky pocity mu zamrzli na tvári. Bol hlupák, veď jeho dupot by počul aj hluchý.
V jeho očiach sa odrážali snáď všetky pocity, až na jeden. Iróniou bolo, že práve po odraze tohto pocitu som túžil najviac.
Strach bol najsilnejší. Silnejší než láska, nenávisť, psychická bolesť... strach dokázal ovládnuť človeka najlepšie. No on ho necítil, všetka tá nenávisť, pohŕdanie, no ani štipka strachu. Zároveň som však pociťoval istú úľavu. Sám sebe som síce nahováral čosi iné, no v hĺbke duše som vedel, ako to v skutočnosti je. Tie strašné pocity úzkosti a neuveriteľnej beznádeje, kedykoľvek som sa mu pozrel do očí. Do jej očí. A preto som do nich úmyselne nehľadel nikdy. Boli plné spomienok, ba až presýtené nimi, no tieto spomienky neboli dobré. Nachádzali sa v najtemnejšej časti mojej duše a dokázali vo mne vyvolať to najhoršie, aj keby sa niekto domnieval, že by to malo byť presne naopak. A tak som nenávidel jeho oči, jej oči, ktorých pohľad poznám lepšie ako vlastnú päsť. Vedel som, ako sa na mňa díva, aj keď som sa mu do očí nikdy nepozrel. Vedel som to, lebo ich pohľad som poznal lepšie než on sám. A predsa boli iné. ,Ach, ty hlúpy Potter,' pomyslel som si, ,keby si len vedel. Ale nevieš nič, vôbec nič.' Keď som sa prebral zo spleti myšlienok, ktoré ma napadali vždy pri pohľade na Pottera, uvedomil som si, že som ešte stále v triede a sledujem prípravu elixíru Amortentia. Naozaj som im zadal túto úlohu? Dosť náročná pre piaty ročník. Vytočil som sa od Pottera, smerom k Longbottomovi. Elixír, ktorý by mal mať jemne ružový odtieň, sa teraz vynímal v krvavo červenej; naozaj nerozumiem, ako sa to tomu idiotovi podarilo, ale nadobúdam názor, že ten nepodarok má neuveriteľný talent na kazenie všetkého, čoho sa chytí. "Longbottom," pristúpil som k nemu a vtom celá trieda zadržala dych; všetci už vedeli, k čomu sa schyľuje, čo mi ešte viac zdvíhalo náladu, "povedzte mi, keď ste tak neomylne presvedčení, že Amortentia má byť tohto sfarbenia, čo-cítite? Nadýchnite sa," precedil som pomedzi zuby. Malfoy sa pri tejto poznámke hlasno zasmial, no zmrazil som ho pohľadom. Nechcel som si nechať ujsť ten buchot, keď sa nešikovný Longbottom zhrúti k zemi ako vrece zemiakov po tom, čo sa nadýchne svojho elixíra. "A-a-ak-ko chcete, p-p-profe-s-sor," zakoktal Longbottom, div sa neutopil vo vlastnom pote a nahol sa nad kotlík. Potiahol nosom. "V-vôb-bec nič," zakoktal znovu a venoval mi krátky, tupý výraz. O milisekundu na to padol do bezvedomia, hlasným buchotom sa zosypal k zemi. "A toto, vážení," prehovoril som chladne, "je ukážka toho, ako sa tento elixír nepripravuje, v prípade, že nechcete zamdlieť. Budeme trénovať tento elixír tak dlho, kým ho nebudete všetci vedieť urobiť aj so zavretými očami, niektorým sa totiž," prebodol som očami Pottera a Weaslyho, "určite bude hodiť." Potter zareagoval, ako som čakal. Jeho tvár sa skrivila do obrannej grimasy, nepovedal však nič. Weasley si tupo šúchal hlavu, akoby rozmýšľal, či táto poznámka bola fakt adresovaná jemu. "Hodina sa končí, ja si teraz prejdem všetky vaše tragédie, ktoré nazývate elixírmi. Och, a strhávam Chrabromilu 30 bodov. Za Longbottomovu neschopnosť. Potter, Weasly, vezmite ho na ošetrovňu," prikázal som menovaným, keď sa stavali na odchod. "Očividne bude potrebovať... špeciálnu starostlivosť." Hlúčik Slizolinčanov sa zasmial a všetci, až na namáhajúceho sa Potter a Weaslyho, sprevádzaných Grangerovej povzbudzujúcim pohľadom, vybehli z učebne.
Keď udrel do stromu blesk, ani sa nemykol. Ostal ľadovo chladný ako vždy.
Očami neprítomne hľadel do tmy, ktorej jediné svetlo boli blesky, vynímajúce sa na oblohe. Pôsobili namyslene, akoby si mysleli, že celá obloha patrí len im. Pôsobili naňho rovnako ako chlapec, ktorého tak neznášal, pomyslel si. Namyslené, mysliace si, že im patrí celý svet - také boli blesky a taký bol aj Harry Potter. Toto myslenie ešte podtrhával fakt, že jazva, ktorá mu tak krásne svieti na čele, až okato pripomína blesk. Snapovi to do seba zapadalo ako skladačka rád sa nechal falošne unášať touto myšlienkou.
V diaľke, za oknom, udrel ďalší blesk. Dážď radostne tancoval a zanechával stopy; v srdciach divákov, ktorí mu vznešene tlieskali zakaždým, keď nepravidelným rytmom tvoril nové a nové melódie. A zmýval špinu usadenú na ľudskom srdci, keď oči smeli hľadieť na tú krištáľovo čistú nádheru. Jednu vec však nedokázal zmyť ani dážď; bolesť.
Snape poodstúpil od okna. Nenávidel blesky. No dážď ho naplňoval viac než čistou radosťou. Vzdychol; a okrem dažďa ,bubnujúceho na okno, to bol prvý zvuk po veľmi dlhej chvíli.
* Snape mal dobrú náladu. Mieril k učebni elixírov ako boh pomsty a pery krivil v škodoradostnom úsmeve pri predstave, že má dnes hodinu so svätou trojkou a Longbottomom. Premýšľal, čo by mohol použiť ako zámienku na strhnutie dobrých pár desiatok bodov Chrabromilu hneď prvú hodinu v novom školskom roku. Už dobrých pár metrov od učebne počul vravu, ktorá sa ňou niesla. Ako náhle rozrazil dvere, vrava akoby zázrakom utíchla, bolo počuť len Longbottomovo ťahavé pišťanie. Snape pozrel na študentov, jeho prvý pohľad padol na zázračného Pottera, ktorý sa chúlil v prednej lavici, pred sebou kotlík, nos na lavici, oči sklopené - pravdepodobne dúfajúc, že je priehľadný. Vedľa neho slečna všetko-viem-všade-som-bola-všetko-som-videla a Weasley, s primitívnym výrazom na primitívnom ksichte. A za ním slávnostné ukončenie: sám Neville Longbottom, ktorý ešte stále skuvíňal pri pohľade na Snapa a po čele mu stekali kropaje potu. Snape sa usmial. ,Longbottom, strhávam Chrabromilu 10 bodov... za čo? Za nadmerné potenie? Pišťanie? Zbabelosť? Alebo... len tak? A nie je to jedno? Dnes o tých 10 bodov Chrabromil tak či tak príde, či teraz, alebo si to nechá až k stredu, či koncu hodiny. ,Áno, typické vyvrcholenie našich spoločných hodín,' pomyslel si Snape a na tvári sa mu zas zjavil nepatrný, no škodoradostný úsmev.