
Nedokázal myslieť na nič iné.
Aj keď Harry akokoľvek chcel, nedokázal myslieť na nič iné ako na to, čo videl v mysľomise. Prvé dni po tom, čo sa to stalo, premýšľal, že by za Snapom zašiel. No vždy to hneď zavrhol, sám nevedel, čo by od neho chcel. Čo si tam len tak nakráča a povie mu: 'Pán profesor, moc ma mrzí, že ste milovali moju matku,' alebo ,Pán profesor, je mi ľúto, že môj otec bol v mladom veku taký kretén,' alebo do tretice všetko najlepšie 'Pán profesor, všetko mi je moc ľúto, aj to, že som zdedil oči po matke. Mimochodom, kto je Eileen?' Sčista jasna, návšteva Snapa proste neprichádzala do úvahy. Okrem toho, aj keby nabral odvahu samotného Richarda Chrabromila, Snape by mu pri najlepšom neodpovedal, pri najhoršom by dostal mesačný trest. Nebol to jeden z tých ľudí, ktorí by sa radi vyskytovali v jeho prítomnosti, vlastne to bol asociál a ani svoje spomienky mu nedal dobrovoľne.
Dumbledora otravovať nechcel, už aj tak mal toho dosť, a okrem toho, ten mu dosť jasne naznačil, za kým má ísť, keď bude mať otázky tohto typu.
Pozrel na Umbridgeku, ktorá sa snažila za profesorským stolom diskutovať so Snapom, no ten sa pokúšal hľadieť všade inde, len nie na ňu. Harry sa mykol, keď jeho pohľad spočinul na ňom. Nebol vyslovene nenávistný - teda aspoň na Snapove pomery -, skôr spýtavý. 'Možno, že on nad tým premýšľa tiež... možno, že ľutuje, že mi dal tie spomienky, možno preklína Dumbledora za to, že ho donútil. A možno sa len čuduje, že som za ním doteraz nebol,' premýšľal Harry. "Ahoj, Harry," oslovil ho odrazu známy hlas. Zdvihol hlavu a zbadal Hermionu, ktorá niesla v náručí kopu kníh. Rýchlo vstal, knihy jej vzal a kývol jej, nech si sadne. "Ďakujem, už som myslela, že mi odpadnú ruky," posťažovala sa. "Vieš, Hermiona," začal Harry, keď odložil jej učebnice a sadol si späť, "je tu niečo, čo ma trápi a neviem, na koho iného sa obrátiť. Rád by som chcel vedieť niečo o jednej osobe, ale..." Harry sa na moment zarazil. Uvedomil si, že nevie, či je väčšia jeho zvedavosť alebo ľútosť. Na jednu stranu mal chuť ísť za Snapom a vykričať všetko, čo cíti, keď si spomenie na to, čo videl v mysľomise. Bol šokovaný sám sebou, no práve v tejto chvíli mal pocit, že Snape je práve ten, ktorý mu rozumie najlepšie. Musel vždy sám znášať bolesť zo straty rodičov, no až teraz si uvedomoval, že zatiaľ čo on miloval myšlienku na otca a matku, Snape ich skutočne poznal a nerád si to priznával, no musel uznať, že smrť Lily ho musela bolieť väčšmi ako Harryho smútok zo straty rodičov. No na druhú stranu ho pokúšala neznesiteľná túžba dozvedieť sa niečo o Eileen, nech to bol ktokoľvek, pretože Snapove spomienky na ňu boli tak silné, že niektoré z nich dal nechtiac Harrymu.
Harry sa znova pozrel k profesorskému stolu a zalapal po dychu. Snape sa díval priamo naňho... Harry by aj z tejto diaľky odprisahal, že na jeho tvári uzrel smútok. "Harry... Harry, čo si chcel povedať?" Hermiona ho chytila za ruku. "Ach, prepáč...to nič," zamrmlal a ďalej sledoval Snapa.
Dumbledora otravovať nechcel, už aj tak mal toho dosť, a okrem toho, ten mu dosť jasne naznačil, za kým má ísť, keď bude mať otázky tohto typu.
Pozrel na Umbridgeku, ktorá sa snažila za profesorským stolom diskutovať so Snapom, no ten sa pokúšal hľadieť všade inde, len nie na ňu. Harry sa mykol, keď jeho pohľad spočinul na ňom. Nebol vyslovene nenávistný - teda aspoň na Snapove pomery -, skôr spýtavý. 'Možno, že on nad tým premýšľa tiež... možno, že ľutuje, že mi dal tie spomienky, možno preklína Dumbledora za to, že ho donútil. A možno sa len čuduje, že som za ním doteraz nebol,' premýšľal Harry. "Ahoj, Harry," oslovil ho odrazu známy hlas. Zdvihol hlavu a zbadal Hermionu, ktorá niesla v náručí kopu kníh. Rýchlo vstal, knihy jej vzal a kývol jej, nech si sadne. "Ďakujem, už som myslela, že mi odpadnú ruky," posťažovala sa. "Vieš, Hermiona," začal Harry, keď odložil jej učebnice a sadol si späť, "je tu niečo, čo ma trápi a neviem, na koho iného sa obrátiť. Rád by som chcel vedieť niečo o jednej osobe, ale..." Harry sa na moment zarazil. Uvedomil si, že nevie, či je väčšia jeho zvedavosť alebo ľútosť. Na jednu stranu mal chuť ísť za Snapom a vykričať všetko, čo cíti, keď si spomenie na to, čo videl v mysľomise. Bol šokovaný sám sebou, no práve v tejto chvíli mal pocit, že Snape je práve ten, ktorý mu rozumie najlepšie. Musel vždy sám znášať bolesť zo straty rodičov, no až teraz si uvedomoval, že zatiaľ čo on miloval myšlienku na otca a matku, Snape ich skutočne poznal a nerád si to priznával, no musel uznať, že smrť Lily ho musela bolieť väčšmi ako Harryho smútok zo straty rodičov. No na druhú stranu ho pokúšala neznesiteľná túžba dozvedieť sa niečo o Eileen, nech to bol ktokoľvek, pretože Snapove spomienky na ňu boli tak silné, že niektoré z nich dal nechtiac Harrymu.
Harry sa znova pozrel k profesorskému stolu a zalapal po dychu. Snape sa díval priamo naňho... Harry by aj z tejto diaľky odprisahal, že na jeho tvári uzrel smútok. "Harry... Harry, čo si chcel povedať?" Hermiona ho chytila za ruku. "Ach, prepáč...to nič," zamrmlal a ďalej sledoval Snapa.
*
Mesiace sa míňali a nastala zima. Harry Ronovi a Hermione nepovedal o tom, čo videl v mysľomise, no povedal im, že sa chce dozvedieť niečo o Eileen a oni boli viac než ochotní, že mu s tým pomôžu.
Hľadali v knižnici, no nič nenašli... Keď už bol Harry zúfalý a začínal to vzdávať, prišiel na niečo Ron.
Práve sedel v chramromilskej klubovni, keď tam vbehol a začal rozprávať niečo Harrymu, no nič mu nerozumel, lebo bol zadýchaný od behu. "No... skrátka! Fred s Georgom mali trest u Snapa a ten im dal za úlohu prejsť nejakú knihu trestov študentov. Dostali sa k veľmi starým ročníkom a našli tam nejaké dievča s menom Eileen a..." "ČO?!" Harry skríkol hlasnejšie, než chcel. "Klud, Fred a George si opísali rýchlo všetko, čo tam bolo o nej popísané. Zajtra, keď už budeme na Grimmauldovom námestí, ti h-..." Harry prestal počúvať. Grimmauldovo námestie. Celkom pozabudol, že sú aj nejaké zimné prázdniny. "Vieš čo, Ron. Ďakujem ti fakt moc. Stačí, keď mi dajú ten pergamen zajtra, u Siriusa, tam si ho v kľude prečítam a nebudem sa musieť báť, že Snape zistí, o čo sa pokúšam. Idem sa teraz zbaliť..." a vybehol po schodoch. "Jasné, akoby som to teraz nepovedal," zafrflal Ron.
Hľadali v knižnici, no nič nenašli... Keď už bol Harry zúfalý a začínal to vzdávať, prišiel na niečo Ron.
Práve sedel v chramromilskej klubovni, keď tam vbehol a začal rozprávať niečo Harrymu, no nič mu nerozumel, lebo bol zadýchaný od behu. "No... skrátka! Fred s Georgom mali trest u Snapa a ten im dal za úlohu prejsť nejakú knihu trestov študentov. Dostali sa k veľmi starým ročníkom a našli tam nejaké dievča s menom Eileen a..." "ČO?!" Harry skríkol hlasnejšie, než chcel. "Klud, Fred a George si opísali rýchlo všetko, čo tam bolo o nej popísané. Zajtra, keď už budeme na Grimmauldovom námestí, ti h-..." Harry prestal počúvať. Grimmauldovo námestie. Celkom pozabudol, že sú aj nejaké zimné prázdniny. "Vieš čo, Ron. Ďakujem ti fakt moc. Stačí, keď mi dajú ten pergamen zajtra, u Siriusa, tam si ho v kľude prečítam a nebudem sa musieť báť, že Snape zistí, o čo sa pokúšam. Idem sa teraz zbaliť..." a vybehol po schodoch. "Jasné, akoby som to teraz nepovedal," zafrflal Ron.