
Vonku sa rozpršalo.
Snape miloval dážď už ako malý chlapec. Vtedy si myslel, že to plače Boh a snaží sa očistiť svet. Niežeby na túto myšlienku prišiel sám, to nie. Keď mal deväť rokov, stretol jedno dievča. Bolo pehavé a ryšavé... a smutné, pretože jej sestra jej povedala dosť škaredé veci. Keď sa ju malý Severus snažil ušetriť, vtedy ešte netušil, ako moc ju bude milovať. Tou láskou podpísal neskôr rozsudok nad sebou samým.
Snape miloval dážď. No o tom, že prší, nevedel. Naposledy, keď dával Boh najavo zúfalstvo nad týmto svetom, sedel vo svojej komnate, kde neprítomne hľadel na vodný tanec za oknom a v duchu preklínal Harryho Pottera. Vtedy by si nebol pomyslel, že sa s ním bude o pár mesiacov bozkávať vo svojej pracovni. A čo je horšie, že sa mu to bude páčiť.
Keď sa pobozkali, v Harrym to vzbĺklo. Nevedel, ako sa to stalo, no ďakoval za to celému svetu. Snapove pery boli vrelé a hebké a krásne poddajné. Harry už neváhal. Ruku dal dolu z jeho zápästia a obe obmotal okolo jeho krku, čím sa naňho natisol. Zavrel oči a pobozkal Snapa znova a znova. Harry si myslel, že je v šoku, no to vôbec nebola pravda. Severus Snape nebol vyvedený z miery z Harryho chovania, ale zo seba samého. Proste nedokázal odolať. Chytil Harryho za boky a jeho nesmelé bozky premenil v dravé, Harryho prinútil otvoriť ústa a jazykom vnikol dnu. Harry sa mykol a srdce mu splašene tĺklo. 'Áno!' pomyslel si, keď ho Snape udrel o stenu, nalepil sa naňho ešte väčšmi a začal mu jazykom plieniť ústa.
'Čo to robíš?' spýtal sa hlas v Snapovej hlave. 'Špiníš jej pamiatku!' Tie slová Snapa boleli, akoby mu niekto do srdca zabodol dýku. Odrazu sa odtrhol od prekvapeného Harryho a prerývane dýchal. Harry sa zamračil, no nič nepovedal. Na Snapovej tvári sa zračila bolesť. Bolesť, tak hlboko zakorenená do jeho srdca, ktorá sa s ním vliekla celým jeho životom. A keď ho Harry pozoroval, ostalo mu naozaj strašne zle. Snape preklínal sám seba. Po celé tie roky skrýval pred všetkými ľuďmi svoje city a teraz mu to pokazil tento chlapec. No on už proste nevládze... Chytil si tvár do dlane a po líci mu stiekla osamelá slza. Harry mal pocit, že mu pukne srdce. Chytil Snapa za rameno, no ten jeho ruku striasol. "Choď preč..." prehovoril cudzím hlasom. Harry videl na Snapovej tvári smútok, ktorý bol potláčaný dlhé a dlhé roky. "Nie," prehovoril rázne. Snapov pohľad stvrdol. "Ty... uvedomuješ si, čo si práve urobil?!" spýtal sa veľmi nahnevano. "Práve som skoro pošpinil pamiatku tvojej matky! Ako... povedz mi, ako si si mohol myslieť, že medzi mnou a tebou by niečo mohlo byť, ako?! Vieš, ako moc ju milujem?! Nedokázal by som s touto myšlienkou žiť!" Harry stisol pery, no potom kludným hlasom povedal: "Tak to nie je..." pokrútil hlavou, "moja matka vás milovala ako priateľa, no láska jej života bol môj otec a..." Snape sa zatváril neveriacky. "To snáď nie je možné, že si taký hlúpy. Ja predsa nevravím o sebe, ale o tebe!" Harry sa zhlboka nadýchol. "To snáď nie je možné, že si taký hlúpy," predniesol Harry ironicky, "o mojej matke som toho počul dosť na to, aby so vedel, že by bola šťastná, keby vedela, že milujem práve vás." Snape zvraštil obočie. "Aha... tak ty si už zabudol, že je mŕtva kvôli mne, však?! Keby som to hlúpe proroctvo nedoniesol..." Snape vzdychol.
Harry zastepoval. Chytil jemne Snapa za ruku a ten sa mu pozrel do očí. "Ja to viem. Viem to všetko. Milujete ju a aj ju vždy milovať budete, napriek tomu, že je mŕtva. Viem, že je odo mňa trúfalé to žiadať, ale prosím vás, dajte kúsok tej lásky aj mne. Ja..." Snape od neho odtrhol pohľad. "Pozrite sa mi do očí!" povedal Harry hlasnejšie, než zamýšľal. Keď tak Snape neurobil, chytil ho za tvár a otočil ju k sebe. Ich pohľady sa stretli. Harry mal pocit, že Snape mu hľadí až hlboko do duše. "Máš oči svojej matky... Harry. No to neznamená, že ju dokážeš nahradiť." Harry mal odrazu pocit, akoby doňho niekto nabodal dýky. Snapove slová boli veľmi kruté. A akoby toho nebolo málo, pokračoval: "To, o čo sa tu pokúšaš, je totálna absurdita... mám hneď niekoľko dôvodov, prečo by som si s tebou nikdy nezačal." Harrymu ochabli kútiky úst. Cítil, ako mu do očí vyhŕkli slzy. Tá bolesť bola naozaj neznesiteľná, mal pocit, akoby sa mu v hrudi začala tvoriť diera. Pozrel sa ešte raz na profesora, ktorý mal na tvári ľadový pohľad a porazene odišiel z miestnosti.
Keď si Harry ľahol do postele, mal pocit, akoby sa mu zhrútil celý svet. Začal spoznávať nový druh bolesti a vôbec sa mu nepáčil. Želal si znovu prísť o všetky jeho spomienky, znovu Snapa nenávidieť... Rozplakal sa.
Na ďalší deň, keď sa Harry budil, nenávidel celý svet. Pri predstave, že bude musieť ísť na raňajky a sledovať Snapa, bude musieť ísť na jeho hodinu a tváriť sa, že sa nič nestalo...
Jemne si prešiel prstami po perách. Včera ho pobozkal. Jeho pery boli také jemné a bozky také sladké... Harrymu sa pri tej spomienky rozbúchalo srdce. Toto situáciu ešte zhoršovalo.
No Harryho obavy sa nenaplnili. Keď totiž v to ráno vošiel s Ronom a Hermionou do Veľkej siene na raňajky, Snape tam nebol. Ani na vyučovaní. Vlastne ho vôbec nebolo vidieť v škole. A takto to pokračovalo celé dni. Harry začínal mať strach. Veľký.
'Musím niečo urobiť, už to nevydržím. Čo s ním môže byť?' pomyslel si raz v noci. Mohli byť tak štyri hodiny ráno, Harrymu to ale neprekážalo. Rýchlo vyliezol z postele, niečo na seba hodil, prehodil cez seba neviditeľný plášť a vybral sa z Chrabromilskej veže za Snapom, keď sa zarazil. Kde bude Snape? Dobre vedel, že všetci profesori majú komnaty vo veži, no naposledy, keď bol za Snapom neskoro večer, našiel ho vo svojej pracovni. Je možné, že tam niekedy prespáva?
Harry teda vykročil k žalárom, kde mal Snape pracovňu. Keď stál pred dverami, neklopal. Stlačil kľučku a rátal s tým, že dvere nepôjdu otvoriť, no na Harryho prekvapenie sa úplne ľahko povolili. Harry vstúpil dovnútra, no Snapa tu nenašiel. Keď sa otočil na odchod, uvidel dvere v kúte, ktoré tu videl pred časom. Harry by odprisahal, že tu vždy neboli. Pomaly k ním dokráčal a všimol si, že sú pootvorené. Za dverami bola rovnaká tma, ako v pracovni. Nazrel opatrne dnu, a keď uvidel, čo je vo vnútri, nevedomky sa usmial. Miestnosť bola malinká, bol tam len malý stolík, na ktorom bolo obrovské množstvo papierov, na zemi sa váľalo pero a pri stolíku bola pohovka, na ktorej ležal Snape. Snape, ktorý spal.
Harry k nemu pribehol. Mal na sebe zas muklovské oblečenie, strapaté vlasy mu padali do tváre a ústa mal mierne pootvorené. A triasol sa. Musela mu byť zima, bol naľahko oblečený a tu v žalároch je vždy riadna kosa. Harry tam stál, sledoval jeho hruď, ktorá sa nadvihovala pri každom nádychu a predstavoval asi, akoby ho zahrieval. Potom ho napadlo ešte niečo odvážnejšie. Naklonil sa nad Snapa a opatrne sa dotkol jeho odhalenej pokožky, ktorú neprikrývalo tričko. Vtom sa Snapove oči otvorili.
Snape miloval dážď už ako malý chlapec. Vtedy si myslel, že to plače Boh a snaží sa očistiť svet. Niežeby na túto myšlienku prišiel sám, to nie. Keď mal deväť rokov, stretol jedno dievča. Bolo pehavé a ryšavé... a smutné, pretože jej sestra jej povedala dosť škaredé veci. Keď sa ju malý Severus snažil ušetriť, vtedy ešte netušil, ako moc ju bude milovať. Tou láskou podpísal neskôr rozsudok nad sebou samým.
Snape miloval dážď. No o tom, že prší, nevedel. Naposledy, keď dával Boh najavo zúfalstvo nad týmto svetom, sedel vo svojej komnate, kde neprítomne hľadel na vodný tanec za oknom a v duchu preklínal Harryho Pottera. Vtedy by si nebol pomyslel, že sa s ním bude o pár mesiacov bozkávať vo svojej pracovni. A čo je horšie, že sa mu to bude páčiť.
Keď sa pobozkali, v Harrym to vzbĺklo. Nevedel, ako sa to stalo, no ďakoval za to celému svetu. Snapove pery boli vrelé a hebké a krásne poddajné. Harry už neváhal. Ruku dal dolu z jeho zápästia a obe obmotal okolo jeho krku, čím sa naňho natisol. Zavrel oči a pobozkal Snapa znova a znova. Harry si myslel, že je v šoku, no to vôbec nebola pravda. Severus Snape nebol vyvedený z miery z Harryho chovania, ale zo seba samého. Proste nedokázal odolať. Chytil Harryho za boky a jeho nesmelé bozky premenil v dravé, Harryho prinútil otvoriť ústa a jazykom vnikol dnu. Harry sa mykol a srdce mu splašene tĺklo. 'Áno!' pomyslel si, keď ho Snape udrel o stenu, nalepil sa naňho ešte väčšmi a začal mu jazykom plieniť ústa.
'Čo to robíš?' spýtal sa hlas v Snapovej hlave. 'Špiníš jej pamiatku!' Tie slová Snapa boleli, akoby mu niekto do srdca zabodol dýku. Odrazu sa odtrhol od prekvapeného Harryho a prerývane dýchal. Harry sa zamračil, no nič nepovedal. Na Snapovej tvári sa zračila bolesť. Bolesť, tak hlboko zakorenená do jeho srdca, ktorá sa s ním vliekla celým jeho životom. A keď ho Harry pozoroval, ostalo mu naozaj strašne zle. Snape preklínal sám seba. Po celé tie roky skrýval pred všetkými ľuďmi svoje city a teraz mu to pokazil tento chlapec. No on už proste nevládze... Chytil si tvár do dlane a po líci mu stiekla osamelá slza. Harry mal pocit, že mu pukne srdce. Chytil Snapa za rameno, no ten jeho ruku striasol. "Choď preč..." prehovoril cudzím hlasom. Harry videl na Snapovej tvári smútok, ktorý bol potláčaný dlhé a dlhé roky. "Nie," prehovoril rázne. Snapov pohľad stvrdol. "Ty... uvedomuješ si, čo si práve urobil?!" spýtal sa veľmi nahnevano. "Práve som skoro pošpinil pamiatku tvojej matky! Ako... povedz mi, ako si si mohol myslieť, že medzi mnou a tebou by niečo mohlo byť, ako?! Vieš, ako moc ju milujem?! Nedokázal by som s touto myšlienkou žiť!" Harry stisol pery, no potom kludným hlasom povedal: "Tak to nie je..." pokrútil hlavou, "moja matka vás milovala ako priateľa, no láska jej života bol môj otec a..." Snape sa zatváril neveriacky. "To snáď nie je možné, že si taký hlúpy. Ja predsa nevravím o sebe, ale o tebe!" Harry sa zhlboka nadýchol. "To snáď nie je možné, že si taký hlúpy," predniesol Harry ironicky, "o mojej matke som toho počul dosť na to, aby so vedel, že by bola šťastná, keby vedela, že milujem práve vás." Snape zvraštil obočie. "Aha... tak ty si už zabudol, že je mŕtva kvôli mne, však?! Keby som to hlúpe proroctvo nedoniesol..." Snape vzdychol.
Harry zastepoval. Chytil jemne Snapa za ruku a ten sa mu pozrel do očí. "Ja to viem. Viem to všetko. Milujete ju a aj ju vždy milovať budete, napriek tomu, že je mŕtva. Viem, že je odo mňa trúfalé to žiadať, ale prosím vás, dajte kúsok tej lásky aj mne. Ja..." Snape od neho odtrhol pohľad. "Pozrite sa mi do očí!" povedal Harry hlasnejšie, než zamýšľal. Keď tak Snape neurobil, chytil ho za tvár a otočil ju k sebe. Ich pohľady sa stretli. Harry mal pocit, že Snape mu hľadí až hlboko do duše. "Máš oči svojej matky... Harry. No to neznamená, že ju dokážeš nahradiť." Harry mal odrazu pocit, akoby doňho niekto nabodal dýky. Snapove slová boli veľmi kruté. A akoby toho nebolo málo, pokračoval: "To, o čo sa tu pokúšaš, je totálna absurdita... mám hneď niekoľko dôvodov, prečo by som si s tebou nikdy nezačal." Harrymu ochabli kútiky úst. Cítil, ako mu do očí vyhŕkli slzy. Tá bolesť bola naozaj neznesiteľná, mal pocit, akoby sa mu v hrudi začala tvoriť diera. Pozrel sa ešte raz na profesora, ktorý mal na tvári ľadový pohľad a porazene odišiel z miestnosti.
Keď si Harry ľahol do postele, mal pocit, akoby sa mu zhrútil celý svet. Začal spoznávať nový druh bolesti a vôbec sa mu nepáčil. Želal si znovu prísť o všetky jeho spomienky, znovu Snapa nenávidieť... Rozplakal sa.
Na ďalší deň, keď sa Harry budil, nenávidel celý svet. Pri predstave, že bude musieť ísť na raňajky a sledovať Snapa, bude musieť ísť na jeho hodinu a tváriť sa, že sa nič nestalo...
Jemne si prešiel prstami po perách. Včera ho pobozkal. Jeho pery boli také jemné a bozky také sladké... Harrymu sa pri tej spomienky rozbúchalo srdce. Toto situáciu ešte zhoršovalo.
No Harryho obavy sa nenaplnili. Keď totiž v to ráno vošiel s Ronom a Hermionou do Veľkej siene na raňajky, Snape tam nebol. Ani na vyučovaní. Vlastne ho vôbec nebolo vidieť v škole. A takto to pokračovalo celé dni. Harry začínal mať strach. Veľký.
'Musím niečo urobiť, už to nevydržím. Čo s ním môže byť?' pomyslel si raz v noci. Mohli byť tak štyri hodiny ráno, Harrymu to ale neprekážalo. Rýchlo vyliezol z postele, niečo na seba hodil, prehodil cez seba neviditeľný plášť a vybral sa z Chrabromilskej veže za Snapom, keď sa zarazil. Kde bude Snape? Dobre vedel, že všetci profesori majú komnaty vo veži, no naposledy, keď bol za Snapom neskoro večer, našiel ho vo svojej pracovni. Je možné, že tam niekedy prespáva?
Harry teda vykročil k žalárom, kde mal Snape pracovňu. Keď stál pred dverami, neklopal. Stlačil kľučku a rátal s tým, že dvere nepôjdu otvoriť, no na Harryho prekvapenie sa úplne ľahko povolili. Harry vstúpil dovnútra, no Snapa tu nenašiel. Keď sa otočil na odchod, uvidel dvere v kúte, ktoré tu videl pred časom. Harry by odprisahal, že tu vždy neboli. Pomaly k ním dokráčal a všimol si, že sú pootvorené. Za dverami bola rovnaká tma, ako v pracovni. Nazrel opatrne dnu, a keď uvidel, čo je vo vnútri, nevedomky sa usmial. Miestnosť bola malinká, bol tam len malý stolík, na ktorom bolo obrovské množstvo papierov, na zemi sa váľalo pero a pri stolíku bola pohovka, na ktorej ležal Snape. Snape, ktorý spal.
Harry k nemu pribehol. Mal na sebe zas muklovské oblečenie, strapaté vlasy mu padali do tváre a ústa mal mierne pootvorené. A triasol sa. Musela mu byť zima, bol naľahko oblečený a tu v žalároch je vždy riadna kosa. Harry tam stál, sledoval jeho hruď, ktorá sa nadvihovala pri každom nádychu a predstavoval asi, akoby ho zahrieval. Potom ho napadlo ešte niečo odvážnejšie. Naklonil sa nad Snapa a opatrne sa dotkol jeho odhalenej pokožky, ktorú neprikrývalo tričko. Vtom sa Snapove oči otvorili.
Krásna kapitola a pekne dramatický koniec! :-D Teším sa, čo bude ďalej ;-)