close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Oči svojej matky 14. kapitola

21. dubna 2014 v 21:46 | Anchelé |  Oči svojej matky

Na chodbách nikto nebol.
Harry sa tomu nečudoval, koniec koncov, bolo ledva trištvrte na sedem. A nemohol tvrdiť, že mu to nevyhovuje - bol unavený, oči ho tak štípali, že ich ledva udržal otvorené. Vysvetľovať každému, na koho by narazil, prečo o tomto čase beží do žalárov, fakt nepotreboval.
Za posledných pár mesiacov sa pred Snapovou pracovňou objavoval častejšie než za celý jeho študentský život, keďže predtým sa úspešne tomu miestu vyhýbal. Harry vedel, že keby teraz zaváhal, už by sa na to neodvážil, tak rýchlo zdvihol ruku, že zaklope, keď vtom sa dvere samy od seba otvorili. Stál v nich Snape. "Ani sa o to nepokúšajte!" zagánil na Harryho. Keďže ten nemal odvahu pozrieť sa mu do očí, jeho pohľad zablúdil k temnému znameniu, ktoré sa nachádzalo na Snapovej bledej, štíhlej ruke. Harry by bol rád, keby mohol priznať, že pohľad naň sa mu hnusí, no na Snapovej ruke ho to znamenie zvláštnym spôsobom priťahovalo. Áno, na ruke každého iného človeka by ho desilo, no Snape... Harrymu proste ešte viac pripomínalo Snapovu odvahu, hodnú Chrabromilčana, a to ho ničilo, pretože vďaka tomu ho Snape ešte viac priťahoval. Harry zavrel oči, zhlboka sa nadýchol, a potom sa pozrel Snapovi do tých tmavých očí, ktoré Harrymu kedysi pripadali chladné, no on už skutočného Snapa odhalil. Teda aspoň sčasti...
Pokrútil hlavou. "Pán profesor, ja som sem neprišiel pre to... pre to, čo včera. Mám na vás len jednu prosbu." Harry hodil najzničenejší pohľad, aký len dokázal, čo vzhľadom na to, že celú noc nespal, nebolo veľmi náročné. Snape, ktorý sa tváril, akoby ho prepočul, spustil: "Čo to máte s očami, Potter? Vyzeráte, akoby..."
"Pán profesor! Môžem... smiem ísť dovnútra?" Snape sa zamračil a chvíľu váhal, no nakoniec ho vpustil. Práve sa rozhodol, že sa bude tváriť, akoby sa medzi nimi včerajšok nikdy neodohral. Kývol Harrymu, aby si sadol a on urobil to isté. "Tak čo je také naliehavé, že ma otravujete o siedmej ráno?" spýtal sa Snape nevrlo a začal ľutovať, že vzal prácu učiteľa, ktorej náplňou práce bolo neustále staranie sa o tých nevďačných malých sopliakov, ktorí majú pocit, že im leží pri nohách celý svet a každý svoj pocit zveličujú stonásobne, na čo sa začnú ľutovať, že ich nikto nechápe a...
Harrymu zovrelo hrdlo. Snape sa mračil a ruku zovrel v päsť tak silno, až mu zbeleli hánky.
"Ehm, pán profesor, ste... ste v pohode?" Harry preglgol. "Pozrite, Potter. Mrháte mojim časom, vypáčte zo seba dôvod vašej návštevy, a potom konečne vypadnite."
"No ja... ide o ten včerajšok, chcem na to zabudnúť," vyletelo mu z úst prv, než si to stihol premyslieť. Snape nadvihol pravé obočie. Harry si uvedomil, že to jeho gesto miluje. "Verte mi, Potter, aj ja túžim po tom, aby som si to nepamätal..."
"Asi som sa zle vyjadril. Nejde mi len o ten včerajšok. Nechcem si pamätať nič. Nechcem si pamätať všetky tie spomienky, ktoré ste mi ukázali." Snapov škodoradostný výraz zmizol, tvár mu stvrdla. "To nepôjde," precedil pomedzi zuby. "Akože nepôjde? Prečo by to nešlo? Nechápem..." Snape mu skočil do reči: "Och, je toho veľa, čo nechápete, Potter. Nepôjde to, lebo tie spomienky som vám nedal kvôli tomu, že ste tak moc túžil vidieť, čo bolo medzi mnou a Lily, alebo z dobroty svojho srdca. Bolo to preto, lebo si Dumbledore želal, aby ste ich mal - to je všetko." Harry si uvedomil, že Snape má pravdu. Sklopil pohľad a hľadel na dôverne známy koberec. "Ale... profesor Dumbledore sa to nemusí dozvedieť..." Snape sa odrazu rozosmial. Nakoniec na Harryho hodil tak opovrhujúci pohľad, ako ešte nikdy v živote. Harry si uvedomil, že povedal niečo, čo nemal. "Tak náš Potter má pocit, že už môže diktovať aj samotnému Dumbledorovi." V Harrym narastala zlosť. "Ale veď vy by ste bol tiež najradšej, keby som o tom nevedel! A.."
"DOSŤ!" skríkol Snape. Harry to teraz definitívne pokašľal. "Vaša pamäť sa mazať nebude! Toto sú moje posledné slová, a teraz vypadnite!" Harry stisol pery, až z nich bola len tenká čiara a vstal, na čo doslova vyletel z miestnosti. Posledná možnosť bola Hermiona.

Harry kráčal po chodbe žalára ako zmyslov zbavený. Musí nájsť Hermionu, čo najrýchlejšie, inak ho to zabije. Nemôže žiť s týmto vedomím, proste nemôže! Radšej bude v nevedomí Snapa neznášať, než ho milovať pri myšlienke, že Snape ním v tomto smere opovrhuje. Vlastne Snape ním v každom smere opovrhuje. Tým si bol teraz istý.
Hermiona, Hermiona... Kde môže byť? Vtom začul za sebou kroky. Mieril k nemu Snape. Vlastne mieril von zo žalárov. Harry sa zastavil a civel naňho. "Uhnite, Potter! Vy máte možno pocit, že jesť nepotrebujete, ale ja áno, tak..." Harry jeho slová ďalej nevnímal. Snape išiel predsa na raňajky, tak ako všetci. Okamžite sa zvrtol na opätku a vybehol po schodoch. Zastavil sa až vo Veľkej sieni, kde rýchlo pribehol ku chrabromilskému stolu a sadol si medzi Hermionu a Rona. Toho trochu odsotil, no hneď po ňom hodil ospravedlňujúci sa pohľad. "Prepáč, je to dôležité," povedal rýchlo a bleskovou rýchlosťou sa vrtol k Hermione. Zadychčane začal bľabotať jedno cez druhé. Hermiona, ktorá si práve chcela odhryznúť z chleba, sa v polovici zastavila. "Harry, je ti dobre?" Ron sa naklonil pred Harryho, aby videl na Hermionu. "Vidíš to?! Ja som ti to vravel a ty si mi neverila!" Harry zagestikoval rukami. "Ron, som v pohode!" oboril sa naňho. "Len od nej niečo potrebujem," otočil sa späť k Hermione, "tak povieš mi, ako mám použiť obliviate tak, aby som si vymazal len určitú časť spomienok, alebo nie?"

Keď Harry sedel s Hermionou v knižnici, premýšľal. Hermionine otázky boli jednoduché. Aké spomienky chce mazať, a prečo. Lenže Harry jej to proste nemohol povedať. "Hermi, to je jedno..."
"Po prvé, nehovor mi Hermi, Harry, a po druhé, je to veľmi dôležité. Popravde, ešte som nikdy nepočula o čarodejovi, ktorý by si sám mazal spomienky." Hermiona prudko zagestikulovala. "Ak si neskúsený, môže to byť nebezpečné. Jednoduchšie by bolo, aby som ti spomienky zmazala ja, ale pre toto potrebujem vedieť, aké spomienky ti mám vymazať..." Harry ju zastavil. "Hermiona, ver mi... keby som ti to povedal, už by si si o mne nepomyslela nič dobré. A potrebujem sa toho zbaviť, zabíja ma to." Hermiona sa usmiala. "Och, Harry... ide o to, o čo šlo minule? Si zaľúbený. Veď na tom nie je nič zlé a rozhodne to nie je niečo, pre čo by som si o tebe nemala myslieť nič dobré. Práve naopak." Harry vedel, že Hermiona to myslí úprimne. Jasné, na zaľúbení nebolo nič zlé, ale išlo o to, do koho bol zaľúbený. A Harry si bol viac než istý, že toto nepochopí ani Hermiona, bez ohľadu na to, aké silné ich priateľstvo bolo. Pokrútil hlavou a privrel oči. Bol v koncoch. "Harry..." Hermiona posmutnela. "Harry, poznáš ma. Nech je to čokoľvek. Čokoľvek... ver mi. Prosím." Harry sa jej zahľadel do očí. Nevedomky si začal hrýzť spodnú peru. Prudko vzdychol a zavrel oči. Dobre, asi je čas na skúšku priateľstva. A tak Hermione povedal všetko.

Po tom, čo Harry dorozprával, mala Hermiona na tvári šokovaný pohľad. "Och, Harry. Takže, on... och." Harry stisol pery, čakal to najhoršie. No Hermiona sa usmiala. "To je... to je ale skvelé. Vravela som, že keď mu verí Dumbledore... tvoja mama... a Eileen, už je to všetko jasné..." Hermiona sa na Harryho žiarivo usmiala. Harry ju nechápal. "Hermiona, to nie je skvelé. Práve som ti povedal, že som asi zaľúbený do Snapa. Haló? Keď si si nevšimla, je o... dvadsať rokov starší odo mňa, je to muž, neznášal môjho otca a čo je zo všetkého najhoršie, je Slizolinčan." Hermiona nadvihla obočie. "No, v prvom rade si utrieď priority. Harry, keď sa do niekoho zaľúbiš, nemal by si to riešiť tým, že si hneď zmažeš pamäť. Čo ak zažiješ sklamanie v láske... dajme tomu, desaťkrát? To si budeš zakaždým mazať pamäť?" Harry preglgol. Hrozná predstava preňho bola, že by to mal prežívať znova raz, nie to ešte desaťkrát. Desať je strašné číslo. Odteraz ho nemá rád.
"Hermiona, prosím. Zmaž mi tie spomienky." Hermiona pokrútila hlavou. "Harry, Dumbledore chce..." Harry vstal. "Ale tentokrát ma nezaujíma, čo chce Dumbledore, pretože ma to naozaj bolí, nechápeš?" Harryho tvár skrivila bolesť a priložil si päsť na srdce. "Vôbec si si to nepremyslel, jednáš zbrklo a možno to ešte oľutuješ..."
"Hermiona, nemôžem ľutovať, že si mi zmazala pamäť, keď si to nebudem pamätať," zaprotestoval.
Hermiona váhala, no nakoniec to vzdala a len s veľkou nevôľou na Harryho namierila prútikom. "Ďakujem," povedal. "Obliviate."
Harry si nepamätal nič.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Elaria Elaria | 22. dubna 2014 v 0:05 | Reagovat

Supeeeer! Ďakujem ;-)

2 Anchelé Anchelé | 22. dubna 2014 v 0:28 | Reagovat

[1]: Nemáš zač, dúfam, že si neprehliadla, že toto je druhá kapitola, ktorú som dnes pridala, že si si prečítala aj tú prvú (ver never, mne sa to už stalo :D) no a čoskoro tu bude ďalšia, už ju píšem :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama