4. kapitola :) dúfam, že sa bude páčiť

Snape skrivil tvár, priam sa to podobalo na úsmev.
"Ale, ale... nemáte čo robiť, že špehujete po večeroch profesorov? Viete, keby ste boli na mojej fakulte, poleteli by ste tak rýchlo, že by ste nestihli lusknúť prstami," precedil spomedzi zuby Snape. Harry túto vetu počúval často, už dávno jej neprikladal veľký význam, no klamal by, ak by povedal, že sa v tejto situácii ani trochu nebál. Vedel, že Snape za Dumbledorom nepôjde, uňho to už dávno vzdal, lebo, ako sám Snape povedal, Dumbledore sa nachádzal v Harryho mini-fanklube; kam Snape celkom určite nepatril.
No čo s ním teraz bude, keď ho prichytil profesor elixírov pri niečom, čo by sa naozaj, naozaj nemalo robiť? A ako mu to asi vysvetlí?
,Chcem, aby ste poleteli vy' odpovie mu len tak, by the way, nie? Snape, akoby dokázal čítať jeho myšlienky, na tvári sa mu zjavil nenávistný, priam až zúrivý pohľad a surovo schmatol Harryho za ruku. "Idete so mnou, Potter!" bolo posledné, čo Snape povedal predtým, než sa Harry, skuvíňajúci pod bolestne silným zovretím profesora, ocitol v jeho kabinete.
Harry prebodával pohľadom koberec, na ktorom stál. Premeriaval si všetky fľaštičky s rôznymi nápismi a divným obsahom, zopár minút sa pozeral na svietiaci nápis Felix felicis, tekuté šťastie, po ktorom teraz túžil asi najviac na svete a aj amortentiu, ktorou to všetko začalo. Nakoniec jeho pohľad pristál na veritasere, ktorého sa až žalostne bál a Dúšku živej smrti, ktorý by veľmi rád podal Snapovi.
Vlastne jeho pohľad skenoval všetko, len aby sa nemusel pozerať profesorovi do tváre. No všetko mu tu bolo už tak známe, mal pocit, že tu dole bol častejšie ako na vyučovaní.
"No?" upozornil na seba Snape a Harry, či chcel, či nechcel, musel mu venovať pohľad. "Vysvetľujte," prikázal mu Snape tichým hlasom. Harry nemal čas na premýšľanie, tak vypustil prvú hlúposť, ktorá ho napadla. "Chcel som... chcel som sa vás spýtať, či by ste mi nepomohli s elixírom lásky. Či by som nemohol mať hodiny. Záleží mi na dobrých výsledkoch," odpovedal Harry, skoro zdvorilo. Snape nadvihol obočie; tak ladne, ako to vedel len on. "A preto ste ma sledovali? Nezdalo sa vám vhodné spýtať sa ma to na chodbe, pripravovali ste si dramatický efekt, ktorý by vyšiel len tu dole? Viete, hlboko sa ospravedlňujem, ale váš plán má háčik... vlastne ich má viac. Keď pozabudnem na fakt, že ste sa skrývali, musím vám pripomenúť, že to všetko by malo zmysel, ak by ste bol jedným z tých študentov, ktorí majú malú, aspoň minimálnu štipku talentu na elixíry. Ale, bohužiaľ, ste jeden z tých beznádejných prípadov ako Longbottom, vy, dovolím si tvrdiť, ten elixír správne nenamiešate, ani keby ste sa postavili na hlavu," dopovedal Snape a hrdo zdvihol nos. "Bez vašej pomoci nie, ale... keby ste mi pomohli, keby ste mi venovali aspoň chvíľu vášho drahocenného-..." Harry už nedopovedal. Snape ho rozzúrene schmatol pod krk a plnou silou ním vrazil do steny, pri ktorej sa nenachádzala polica s elixírmi. "Nie, nebudem vám venovať žiaden môj čas nazvyš, nebudem vás doučovať, nevenujem vám ani jeden pohľad, ak nemusím, neznášam na vás každý jeden vlas, pery, nos, oč-..." Snape sa zarazil. Tvár mal už tak blízko, až ho mohol pobozkať a Harry videl všetku tú úprimnú nenávisť, ktorá v ňom bola zakorenená, no jeho pohľad sa na milisekundu zmenil. Oči. Hlboké, čierne oči bez citu. Mal Hagridove oči, no chýbala v nich jeho neho. Toto bola prvá myšlienka, ktorá Harrymu svitla, keď ho prvýkrát uvidel.
Oči. To bolo slovo, pri ktorom sa Snape zastavil.
"Nenávidím vaše oči, Potter," povedal Snape, no tento raz šeptom.
Znelo to skoro ako klamstvo.
No čo s ním teraz bude, keď ho prichytil profesor elixírov pri niečom, čo by sa naozaj, naozaj nemalo robiť? A ako mu to asi vysvetlí?
,Chcem, aby ste poleteli vy' odpovie mu len tak, by the way, nie? Snape, akoby dokázal čítať jeho myšlienky, na tvári sa mu zjavil nenávistný, priam až zúrivý pohľad a surovo schmatol Harryho za ruku. "Idete so mnou, Potter!" bolo posledné, čo Snape povedal predtým, než sa Harry, skuvíňajúci pod bolestne silným zovretím profesora, ocitol v jeho kabinete.
Harry prebodával pohľadom koberec, na ktorom stál. Premeriaval si všetky fľaštičky s rôznymi nápismi a divným obsahom, zopár minút sa pozeral na svietiaci nápis Felix felicis, tekuté šťastie, po ktorom teraz túžil asi najviac na svete a aj amortentiu, ktorou to všetko začalo. Nakoniec jeho pohľad pristál na veritasere, ktorého sa až žalostne bál a Dúšku živej smrti, ktorý by veľmi rád podal Snapovi.
Vlastne jeho pohľad skenoval všetko, len aby sa nemusel pozerať profesorovi do tváre. No všetko mu tu bolo už tak známe, mal pocit, že tu dole bol častejšie ako na vyučovaní.
"No?" upozornil na seba Snape a Harry, či chcel, či nechcel, musel mu venovať pohľad. "Vysvetľujte," prikázal mu Snape tichým hlasom. Harry nemal čas na premýšľanie, tak vypustil prvú hlúposť, ktorá ho napadla. "Chcel som... chcel som sa vás spýtať, či by ste mi nepomohli s elixírom lásky. Či by som nemohol mať hodiny. Záleží mi na dobrých výsledkoch," odpovedal Harry, skoro zdvorilo. Snape nadvihol obočie; tak ladne, ako to vedel len on. "A preto ste ma sledovali? Nezdalo sa vám vhodné spýtať sa ma to na chodbe, pripravovali ste si dramatický efekt, ktorý by vyšiel len tu dole? Viete, hlboko sa ospravedlňujem, ale váš plán má háčik... vlastne ich má viac. Keď pozabudnem na fakt, že ste sa skrývali, musím vám pripomenúť, že to všetko by malo zmysel, ak by ste bol jedným z tých študentov, ktorí majú malú, aspoň minimálnu štipku talentu na elixíry. Ale, bohužiaľ, ste jeden z tých beznádejných prípadov ako Longbottom, vy, dovolím si tvrdiť, ten elixír správne nenamiešate, ani keby ste sa postavili na hlavu," dopovedal Snape a hrdo zdvihol nos. "Bez vašej pomoci nie, ale... keby ste mi pomohli, keby ste mi venovali aspoň chvíľu vášho drahocenného-..." Harry už nedopovedal. Snape ho rozzúrene schmatol pod krk a plnou silou ním vrazil do steny, pri ktorej sa nenachádzala polica s elixírmi. "Nie, nebudem vám venovať žiaden môj čas nazvyš, nebudem vás doučovať, nevenujem vám ani jeden pohľad, ak nemusím, neznášam na vás každý jeden vlas, pery, nos, oč-..." Snape sa zarazil. Tvár mal už tak blízko, až ho mohol pobozkať a Harry videl všetku tú úprimnú nenávisť, ktorá v ňom bola zakorenená, no jeho pohľad sa na milisekundu zmenil. Oči. Hlboké, čierne oči bez citu. Mal Hagridove oči, no chýbala v nich jeho neho. Toto bola prvá myšlienka, ktorá Harrymu svitla, keď ho prvýkrát uvidel.
Oči. To bolo slovo, pri ktorom sa Snape zastavil.
"Nenávidím vaše oči, Potter," povedal Snape, no tento raz šeptom.
Znelo to skoro ako klamstvo.