Konečne!
4. února 2015 v 23:27 | Anchele
|
Denník
Jupí! Skúšky z vodičákumám za sebou! :3 Takže môžem konečne blogovať - hej, tých článkov tu už bolo...
ale keď ja mám len na mojom druhom blogu rozpísané 2 poviedky, na ďalšom ďalšie 2 poviedky :-)
A tu, čo je dokopy 5 poviedok... Takže sa za to veľmi ospravedlňujem :-//
A tu, čo je dokopy 5 poviedok... Takže sa za to veľmi ospravedlňujem :-//

Blogy
25. ledna 2015 v 10:04 | Anchele
|
Denník
Ahojte.
Viem, že v predošlom článku som písala o návrate a odvtedy som sa tu neukázala, ale mala som na to dôvod.
Predvčerom som spojazdnila môj duhý blog, ktorý som musela - ako tento - pozastaviť. Mala som v škole skúšky, dorábam si vodičák, keď som došla na internet, riešila som len školu.
Druhý blog som naplno rozbehla a chystám sa aj na tento :-)
Druhý blog som naplno rozbehla a chystám sa aj na tento :-)
Ešte raz sa za to ospravedlňujem, k poviedke sa, samozrejme, vraciam a budem vďačná za každý jeden komentár! :-)

Medzi živými
16. září 2014 v 22:03 | Anchelé
|
Denník
Žijem!
Veľmi sa ospravedlňujem za dlhú neprítomnosť na blogu a tým pádom aj pozastavenie poviedky, no vzhľadom na to, že som nemala notebook, nemala som prístup k internetu, čiže som bola sčasti odrezaná od sveta.
Veľmi sa ospravedlňujem za dlhú neprítomnosť na blogu a tým pádom aj pozastavenie poviedky, no vzhľadom na to, že som nemala notebook, nemala som prístup k internetu, čiže som bola sčasti odrezaná od sveta.
Začala škola a s ňou aj školské povinnosti, takže sem už nebudem chodiť tak často ako predtým, no budem sa snažiť, aby kapitoly pribúdali súmerne a dlho sa nečakalo :-)
Priebežne sa ale aj začnem sťažovať na tisíc projektov, ktoré nám zadali v priebehu pár dní :D Dobré na tom je, že ma aspoň bavia :-)
Peace ;))

21.8.2014
21. srpna 2014 v 10:40 | Anchelé
|
Denník
Ahojte!
Ospravedlňujem sa za neaktivitu, no pokazila sa mi baterka na notebooku, takže sa sem nemám ako dostať, ak práve nie som u otca.
Ospravedlňujem sa za neaktivitu, no pokazila sa mi baterka na notebooku, takže sa sem nemám ako dostať, ak práve nie som u otca.
To je aj dôvod, prečo nie je pridaná 4. kapitola - nemám ju na čom písať.
Okrem toho mám ubehaný týždeň, včera som u kamarátky v BA - dostala som k narodeninám tetovanie!
Je naozaj krásne a ja som jej moc vďačná :-)
Len čo dostanem novú baterku, hodím sem novú kapitolku a pokúsim sa to tu nejako rozbehnúť :-)

Princ kapitola 3: Oddelenie elixírov
8. srpna 2014 v 21:26 | Anchelé
|
Princ
Ahojte! Ospravedlňujem sa za neaktivitu, no bola som pár dní preč.
Práve som dopísala tretí diel poviedky, no nemám už silu čítať to po sebe, takže sa za prípadné chyby ospravedlňujem.
Čoskoro pribudne ďalší diel :-)

V ten deň Harry nemal príležitosť povedať Ronovi a Hermione o jeho zvláštnom sne. Cez vyučovanie to nebolo možné, pretože stále niekto sliedil, cez prestávky taktiež (Collin je niekedy fakt na nevydržanie), po vyučovaní ho zas navštívil Dobby, ktorý sa dozvedel o jeho treste. Chudák škriatok si myslel, že za Harryho trest môže on a Harry mu darmo vysvetľoval, že Snape by si našiel čokoľvek, len aby mu ten trest udelil. Harry mal teda čo robiť po zvyšok dňa, aby škriatkovi zabránil spáchať na sebe akýkoľvek trest, tobôž sa umlátiť k smrti. A keď si večer nádejne myslel, že už má možnosť sa vyspovedať, uvedomil si, že je piatok.
O desať minút sa teda slimačím krokom vliekol k žalárom, kde mal Snape stále pracovňu, aj keď už nevyučoval elixíry.
Celú cestu premýšľal, aký trest mu asi Snape udelí, keďže vyučuje Obranu proti čiernej mágii. Napokon dospel k rozhodnutiu že ho asi šupne k Filchovi, ako to mal vo zvyku.
Keď Harry došiel k Snapovej pracovni, dvere sa okamžite otvorili, ani klopať nemusel. Na prahu stál Snape, tváril sa mrzuto a povedal: "Dnes nebudeme tu," čo Harryho prekvapilo, lebo Snape dokázal v jeho prítomnosti sformulovať vetu bez toho, aby ho urazil.
Tak kráčal Harry v tichosti za Snapom do... knižnice?
"Potter, oddelenie kníh o elixíroch! Chcem to mať do pár hodín všetko zoradené podľa veľkosti a abecedy!" Harrymu padla sánka. No to si snáď robí srandu! Oddelenie kníh o elixíroch bolo jedným z najväčších a Harrymu bude trvať snáď mesiac, kým splní Snapove očakávania.
"Áno, pane," odpovedal automaticky, aby mu Snape nepridelil pre istotu ďalšie oddelenie, došuchtal sa k oddeleniu s elixírmi a pustil sa do práce.
Po hodnej chvíli, keď sa Snape vzdialil, trochu poľavil a začal knihy nielen triediť, ale aj ich študovať. V niektorých sa nachádzali naozaj veľmi zaujímavé elixíry a vôbec nepotreboval zakázané oddelenie, kde v druhom ročníku Hermiona našla všehodžús.
V knihách, ktoré boli zaujímavé, chýbal však jeden dosť veľký detajl - a to poznámky Polovičného princa, na ktoré si počas hodín elixírov tak zvykol. Harry si ich veľmi obľúbil; viac, než si bol ochotný priznať. Okrem toho, že Princ mu neraz zachránil krk, a vďaka nemu zístal Felix Felicis, zamiloval sa do toho ostrého rukopisu. Stal sa takým jeho osobným kamarátom, ku ktorému nemal prístup nikto iný, len on.
A tie kúzla, ktoré Princ opisoval! Veľmi sa tešil, keď bude mať možnosť niektoré z nich použiť, napríklad kúzlo Sectumsempra, pri ktorom bola pomlčka a nápis: pre nepriateľov. Harry ho objavil tú noc, čo ho Ron poslal do prefektskej kúpeľne. To bolo tú rovnakú noc, čo ich všetkých Snape načapal a vďaka čomu tu teraz Harry sedí a... skôr číta, ako triedi knihy.
Vtom si uvedomil, koľko je hodín. Nemá čas, žiadny. Sám to nestihne.
Odrazu začul tlmené kroky. Prišiel ho skontrolovať Snape, ktorý sa nachádzal niekde nablízku. "Potter! Ako ste na tom?" Harry začul mrazivý hlas, o pár sekúnd na to uvidel bledú tvár, do ktorej padali tmavé vlasy a prudko v ňom zovrela nenávisť. Obzrel sa na rozhádzané knihy, ktoré triedil a odrazu si želal kopať a trhať...
"Všetko v poriadku, ide to dobre," odpovedal so značným odporom a naoko sa pustil do práce, len aby sa nemusel Snapovi pozerať do tváre. Ten si niečo zamrmlal, otočil sa a vrátil sa ku svojej starej práci, nech to už bolo čokoľvek.
Harry si uvedomil, že mu už naozaj neostáva veľa času, a tak sa naplno pustil do práce. V duchu preklínal sám seba, že sa začítal - vedel predsa, aké je toto oddelenie obrovské a už pri normálnom tempe to nemá reálnu šancu sám zvládnuť. Kopol do knihy, ktorá mu ležala pri nohách a odrazu sa za ním ozval rachot. Sprvu si myslel, že to bol Snape, no keď sa otočil a uvidel za sebou polmetrové "čosi", hneď pochopil.
Dobbymu sa oči veľkosti tenisových loptičiek leskli a doširoka sa usmieval. "Harry Potter dostať kvôli mne trest, pane. Dobby prísť pomôcť!" Harry zažmurkal, a keď mu došlo, čo Dobby povedal, okamžite ho schmatol a prešiel s ním do tmavšieho kúta knižnice. "Zbláznil si sa?" šepol. "Keby ťa tu načapal Snape, letíš, Dobby! Nechápeš, že si nájde akúkoľvek zámienku, aby ma ponížil? A absolútne ho nebude zaujímať, ak do toho zatiahne aj mojich priateľov!" Len to Harry stihol dopovedať, začul hlas. "Potter! S kým sa to tam zhovárate?!" Harry nadskočil a než stihol čokoľvek urobiť, Dobby sa mu rozplynul v rukách. "Upratujem knihy, pane," odpovedal. Snapove oči sa zúžili. Harry mal pocit, akoby ho skenoval pohľadom, akoby dokázal z jeho očí vyčítať každé klamstvo... akoby dokázal skutočne čítať myšlienky. Vedel, že Snape je fantastický v legilimencii - koniec koncov, Harryho učil minulý rok Oklumenciu, no na to je potrebné kúzlo a Harry by vedel, keby mu prehľadával mozog. "Varujem vás, Potter..." Snape pristúpil bližšie. "Robím, čo ste mi kázali!" odsekol Harry trochu drsnejšie, než mal v úmysle. Harrymu sa zdalo, že videl na jeho tvári úškrn.
*
Až na ďalší deň sa Harrymu podarilo Ronovi a Hermione vyrozprávať o jeho divnom sne. Rozoznal obyčajný sen od neobyčajného a na tomto sa mu niečo nezdalo. Poslednú noc spal pokojne, nesnívalo sa mu nič, no divný pocit z predošlého sna ho neopúšťal. Sám nevedel, či ho viac rozrušila Snapova prítomnosť v jeho sne alebo tie táraniny a živej a mŕtvej vode. Nikdy o ničom takom nepočul, no on toho celkovo vlastne nevedel veľa... Čo bolo čudnejšie, Hermiona tiež presne nevedela definovať, o čo ide.
"Neviem, Harry. Neviem, čo je živá a mŕtva voda, no mám nejasný pocit, že som o niečom takom veľmi dávno čítala..." Harryho to neupokojilo. Hermionino "dávno som o tom čítala" sa vzťahovalo skoro na všetko, o čom bola reč. A keďže mu nevedela dať jasnú odpoveď ani Hermiona, mal dve možnosti. Buď sa s ňou vyberie do knižnice a preskúma to bližšie... alebo to bude proste považovať za obyčajný sen a vykašle sa na to.
O desať minút sa teda slimačím krokom vliekol k žalárom, kde mal Snape stále pracovňu, aj keď už nevyučoval elixíry.
Celú cestu premýšľal, aký trest mu asi Snape udelí, keďže vyučuje Obranu proti čiernej mágii. Napokon dospel k rozhodnutiu že ho asi šupne k Filchovi, ako to mal vo zvyku.
Keď Harry došiel k Snapovej pracovni, dvere sa okamžite otvorili, ani klopať nemusel. Na prahu stál Snape, tváril sa mrzuto a povedal: "Dnes nebudeme tu," čo Harryho prekvapilo, lebo Snape dokázal v jeho prítomnosti sformulovať vetu bez toho, aby ho urazil.
Tak kráčal Harry v tichosti za Snapom do... knižnice?
"Potter, oddelenie kníh o elixíroch! Chcem to mať do pár hodín všetko zoradené podľa veľkosti a abecedy!" Harrymu padla sánka. No to si snáď robí srandu! Oddelenie kníh o elixíroch bolo jedným z najväčších a Harrymu bude trvať snáď mesiac, kým splní Snapove očakávania.
"Áno, pane," odpovedal automaticky, aby mu Snape nepridelil pre istotu ďalšie oddelenie, došuchtal sa k oddeleniu s elixírmi a pustil sa do práce.
Po hodnej chvíli, keď sa Snape vzdialil, trochu poľavil a začal knihy nielen triediť, ale aj ich študovať. V niektorých sa nachádzali naozaj veľmi zaujímavé elixíry a vôbec nepotreboval zakázané oddelenie, kde v druhom ročníku Hermiona našla všehodžús.
V knihách, ktoré boli zaujímavé, chýbal však jeden dosť veľký detajl - a to poznámky Polovičného princa, na ktoré si počas hodín elixírov tak zvykol. Harry si ich veľmi obľúbil; viac, než si bol ochotný priznať. Okrem toho, že Princ mu neraz zachránil krk, a vďaka nemu zístal Felix Felicis, zamiloval sa do toho ostrého rukopisu. Stal sa takým jeho osobným kamarátom, ku ktorému nemal prístup nikto iný, len on.
A tie kúzla, ktoré Princ opisoval! Veľmi sa tešil, keď bude mať možnosť niektoré z nich použiť, napríklad kúzlo Sectumsempra, pri ktorom bola pomlčka a nápis: pre nepriateľov. Harry ho objavil tú noc, čo ho Ron poslal do prefektskej kúpeľne. To bolo tú rovnakú noc, čo ich všetkých Snape načapal a vďaka čomu tu teraz Harry sedí a... skôr číta, ako triedi knihy.
Vtom si uvedomil, koľko je hodín. Nemá čas, žiadny. Sám to nestihne.
Odrazu začul tlmené kroky. Prišiel ho skontrolovať Snape, ktorý sa nachádzal niekde nablízku. "Potter! Ako ste na tom?" Harry začul mrazivý hlas, o pár sekúnd na to uvidel bledú tvár, do ktorej padali tmavé vlasy a prudko v ňom zovrela nenávisť. Obzrel sa na rozhádzané knihy, ktoré triedil a odrazu si želal kopať a trhať...
"Všetko v poriadku, ide to dobre," odpovedal so značným odporom a naoko sa pustil do práce, len aby sa nemusel Snapovi pozerať do tváre. Ten si niečo zamrmlal, otočil sa a vrátil sa ku svojej starej práci, nech to už bolo čokoľvek.
Harry si uvedomil, že mu už naozaj neostáva veľa času, a tak sa naplno pustil do práce. V duchu preklínal sám seba, že sa začítal - vedel predsa, aké je toto oddelenie obrovské a už pri normálnom tempe to nemá reálnu šancu sám zvládnuť. Kopol do knihy, ktorá mu ležala pri nohách a odrazu sa za ním ozval rachot. Sprvu si myslel, že to bol Snape, no keď sa otočil a uvidel za sebou polmetrové "čosi", hneď pochopil.
Dobbymu sa oči veľkosti tenisových loptičiek leskli a doširoka sa usmieval. "Harry Potter dostať kvôli mne trest, pane. Dobby prísť pomôcť!" Harry zažmurkal, a keď mu došlo, čo Dobby povedal, okamžite ho schmatol a prešiel s ním do tmavšieho kúta knižnice. "Zbláznil si sa?" šepol. "Keby ťa tu načapal Snape, letíš, Dobby! Nechápeš, že si nájde akúkoľvek zámienku, aby ma ponížil? A absolútne ho nebude zaujímať, ak do toho zatiahne aj mojich priateľov!" Len to Harry stihol dopovedať, začul hlas. "Potter! S kým sa to tam zhovárate?!" Harry nadskočil a než stihol čokoľvek urobiť, Dobby sa mu rozplynul v rukách. "Upratujem knihy, pane," odpovedal. Snapove oči sa zúžili. Harry mal pocit, akoby ho skenoval pohľadom, akoby dokázal z jeho očí vyčítať každé klamstvo... akoby dokázal skutočne čítať myšlienky. Vedel, že Snape je fantastický v legilimencii - koniec koncov, Harryho učil minulý rok Oklumenciu, no na to je potrebné kúzlo a Harry by vedel, keby mu prehľadával mozog. "Varujem vás, Potter..." Snape pristúpil bližšie. "Robím, čo ste mi kázali!" odsekol Harry trochu drsnejšie, než mal v úmysle. Harrymu sa zdalo, že videl na jeho tvári úškrn.
*
Až na ďalší deň sa Harrymu podarilo Ronovi a Hermione vyrozprávať o jeho divnom sne. Rozoznal obyčajný sen od neobyčajného a na tomto sa mu niečo nezdalo. Poslednú noc spal pokojne, nesnívalo sa mu nič, no divný pocit z predošlého sna ho neopúšťal. Sám nevedel, či ho viac rozrušila Snapova prítomnosť v jeho sne alebo tie táraniny a živej a mŕtvej vode. Nikdy o ničom takom nepočul, no on toho celkovo vlastne nevedel veľa... Čo bolo čudnejšie, Hermiona tiež presne nevedela definovať, o čo ide.
"Neviem, Harry. Neviem, čo je živá a mŕtva voda, no mám nejasný pocit, že som o niečom takom veľmi dávno čítala..." Harryho to neupokojilo. Hermionino "dávno som o tom čítala" sa vzťahovalo skoro na všetko, o čom bola reč. A keďže mu nevedela dať jasnú odpoveď ani Hermiona, mal dve možnosti. Buď sa s ňou vyberie do knižnice a preskúma to bližšie... alebo to bude proste považovať za obyčajný sen a vykašle sa na to.
1.8.2014
1. srpna 2014 v 14:09 | Anchelé
|
Denník
Zdravím,
ďalší diel poviedky by tu mal byť čoskoro/dnes by som ho chcela dopísať :-)
V pondelok znovu odchádzam preč na 4 dni do BA, tak sa to obdobie neozvem...
Stále premýšľam nad poviedkou a niekedy sa tak zamotám, že som totálne mimo (a dúfam moc, že som jediná, komu sa to stáva) :D

Máte radi Divergent? :-)
Princ kapitola 2: Mŕtva voda
25. července 2014 v 12:38 | Anchelé
|
Princ
Ahojte, ospravedlňujem, že to tak trvalo, no ako som už písala, nakoniec som poviedku pozmenila :-)

Snape sedel za stolom vo svojej pracovni. Premeriaval si päticu detí, stojacu pred ním, od hlavy až po päty a zlomyseľne sa usmieval. "Tak, vysvetlí mi to niekto?" spýtal sa, vyskočil zo stoličky a prešiel popri študentoch. Neville sa striasol, keď práve prechádzal popri nemu. Snape si to všimol a otočil sa k nemu. "Longbottom," prehovoril a ostatných päť párov očí sa s prekvapením pozreli na Snapa. Každý totiž čakal, že sa pristaví pri Harrym - aj samotný Snape. No nemohol odolať roztrasenému Longbottomovi. Veď na Pottera sa tiež dostane. "No, Longbottom. Počúvam," prehovoril hlbokým sametovým hlasom, pri ktorom aj peklo mrzne. Neville sa mierne otočil ku Snapovi, otvoril ústa a vzhliadol k nemu. No keď tak urobil, znovu sklopil zrak a tentoraz svoj pohľad venoval kobercu, na ktorom stál. "Ja... no. Boli sme len hladní..." preglgol, "a tak sme sa rozhodli, že pôjdeme do kuchyne. Ale... ale Harryho z toho vynechajte! Ten je v tom nevinne." Odvážil sa znovu na Snapa pozrieť. V jeho očiach bolo vidieť pobavenie. Zvrtol sa k Harrymu a tentoraz prehovoril k nemu: "Tak nevinne. Päť rokov s vami ma naučili, že v ničom nie ste nevinne, Potter. Vysvetlite!"
Harry sa netriasol, len pohŕdavo hľadel na Snapa. "Nie som v tom o nič menej nevinne ako ostatní. Vlastne..." pozrel sa na svojich priateľov, ochotný ich zachrániť za každú cenu, "vlastne na tom nesiem najväčší podiel ja." Začul nesúhlasné mrmlanie, no pokračoval ďalej. "Pravda je taká, že som nahuckal ostatných, aby šli so mnou do kuchyne. Lunu som stretol vonku na chodbe - viete, ona býva niekedy námesačná... nemôže za to. Zľakli sme sa, tak sme ju vzbudili a spýtali sa, či nechce ísť s nami... keby som... ja. Beriem na seba plnú vinu, ostatných nechajte ísť, prosím!" Snape sa víťazne uškrnul, práve toto chcel počuť. "Tak to nie! Tak to nie je!" skríkol Ron, ktorý to už nevydržal. Harry sa opäť pozrel na svojich priateľov, na ich tvárach videl nesúhlasné pohľady. "Pán profesor," otočil sa k Snapovi, ignorujúc Rona, "ako vravím. Beriem na seba všetku vinu. Nechajte ich ísť... prosím."
Snape sa odvrátil od študentov. "Odoberám Chrabromilu a Bystrohlavu päťdesiat bodov. No aby ste vedeli, aký som veľkorysý, tentokrát vás nechám ísť len s tým..." otočil sa k Harrymu "všetkých. Až na pána Pottera."
To už sa k Ronovi pridali aj ostatní, no Harry ich jedným pohľadom umlčal. 'Choďte', naznačil im. 'Skôr, než si to rozmyslí,' dodal v duchu.
Všetci odišli, Snape ich vyprevádzal ľadovým pohľadom a Harry sa modlil, aby bol aspoň v tomto férový a naozaj to už nikdy neriešil. "Sadnite si, Potter," prehovoril potom, čo šomrajúci Ron za sebou zatvoril dvere. Harry si sadol až po tom, čo si sadol Snape a hľadel naňho skúmavým pohľadom.
"Škola ešte ani poriadne nezačala a vy už sa musíte ukazovať." Harry sa chcel spýtať, ako sa ukazuje, keď si ide o pol noci do kuchyne po jedlo, no zahryzol si do jazyka. "Ten škriatok, ktorého zamestnal Dumbledore. Ako sa to volá? Och, už viem... Dobby. Kedysi slúžil u Malfoyovcov..." Samozrejme. Preto poslal ostatných preč. Chce si to vybiť len na Harrym. A skrz nevinného škriatka.
Snape hľadel Harrymu do očí a ten ich sklopil, zdalo sa mu totiž, že tentokrát v Snapových očiach zahliadol aj niečo iné ako len nenávisť a číru škodoradosť z Harrymu problému. "Takže... Dobby," Snape sa postavil a prešiel k Harrymu, "Dobby bude mať veľký problém, ak sa ešte raz ukážete v takú neskorú hodinu v kuchyni. Myslím, že krátky rozhovor s Dumbledorom by všetko vyriešil. Čo myslíte?" Harrymu skrúcalo žalúdok. Blafuje? Musí. Pozná predsa Dumbledora. "Ehm, áno... teda. Dobby za to nemôže!" povedal Harry hlasnejšie, než mal v úmysle. Vrelo to v ňom a mal čo robiť, aby po Snapovi neskočil a nedobodal ho niečím ostrým. "Mňa to ale nebude zaujímať. Udeľujem vám trest po dobu celého mesiaca. Každý piatok. A teraz vypadnite." Harry chcel kričať a kopať, no vedel že si už ničím nepomôže a najlepšie bude mlčať. Vyletel zo stoličky, prebodol Snapa pohľadom, otočil sa a vypadol z miestnosti.
*
Tú noc spal Harry veľmi zle. Na nočné mory bol zvyknutý, ale táto bola celkom iná ako obyčajne.
Vo sne pomaly kráčal od Rokfortu, smerom k zakázanému lesu. Keď bol celkom blízko, otočil sa a vzhliadol na oblohu. Mesiac bol v splne. V pozadí sa ozývalo vytie vlkolakov. Nervózne sa začal obšmietať, no príčinou neboli tvory, ktoré počul. Sám nevedel, čo sa presne deje, vedel len, že niečo hľadá. Každú chvíľu jeho oči blúdili k zakázanému lesu, no on nevidel nič. Stále len hľadel na oblohu a niečo si mrmlal: "Nie... to nie je správne. Mŕtva... má to byť mŕtva voda." Harry bol zmätený, nerozumel vlastným slovám.
Vtom za sebou začul akýsi zvuk. Otočil sa a v tom momente zazrel v lese pohyb. Aj v tej tme videl siluetu vysokej, štíhlej postavy, ktorá bola čoraz bližšie. Zľakol sa, no vtom uvidel mužovu tvár a pocit strachu zamenil pocit čírej nenávisti. Snape vyšiel z lesa, tvár mu zalial mesačný svit a chytil sa za ľavú ruku. Harry dobre vedel, čo sa skrýva pod látkou a striasol sa od hnusu. Snapov pohľad pristál na Harrym, jeho čierne oči sa vpili do Harryho zelených. "Má byť živá," prehovoril a vtom sa Harry prebudil. Nekričal. Vedel, že nekričal ako obyčajne, ale triasol sa, čelo mal zarosené od potu a oči ho štípali. Trvalo ešte pár sekúnd, kým nabral dych.
Harry sa netriasol, len pohŕdavo hľadel na Snapa. "Nie som v tom o nič menej nevinne ako ostatní. Vlastne..." pozrel sa na svojich priateľov, ochotný ich zachrániť za každú cenu, "vlastne na tom nesiem najväčší podiel ja." Začul nesúhlasné mrmlanie, no pokračoval ďalej. "Pravda je taká, že som nahuckal ostatných, aby šli so mnou do kuchyne. Lunu som stretol vonku na chodbe - viete, ona býva niekedy námesačná... nemôže za to. Zľakli sme sa, tak sme ju vzbudili a spýtali sa, či nechce ísť s nami... keby som... ja. Beriem na seba plnú vinu, ostatných nechajte ísť, prosím!" Snape sa víťazne uškrnul, práve toto chcel počuť. "Tak to nie! Tak to nie je!" skríkol Ron, ktorý to už nevydržal. Harry sa opäť pozrel na svojich priateľov, na ich tvárach videl nesúhlasné pohľady. "Pán profesor," otočil sa k Snapovi, ignorujúc Rona, "ako vravím. Beriem na seba všetku vinu. Nechajte ich ísť... prosím."
Snape sa odvrátil od študentov. "Odoberám Chrabromilu a Bystrohlavu päťdesiat bodov. No aby ste vedeli, aký som veľkorysý, tentokrát vás nechám ísť len s tým..." otočil sa k Harrymu "všetkých. Až na pána Pottera."
To už sa k Ronovi pridali aj ostatní, no Harry ich jedným pohľadom umlčal. 'Choďte', naznačil im. 'Skôr, než si to rozmyslí,' dodal v duchu.
Všetci odišli, Snape ich vyprevádzal ľadovým pohľadom a Harry sa modlil, aby bol aspoň v tomto férový a naozaj to už nikdy neriešil. "Sadnite si, Potter," prehovoril potom, čo šomrajúci Ron za sebou zatvoril dvere. Harry si sadol až po tom, čo si sadol Snape a hľadel naňho skúmavým pohľadom.
"Škola ešte ani poriadne nezačala a vy už sa musíte ukazovať." Harry sa chcel spýtať, ako sa ukazuje, keď si ide o pol noci do kuchyne po jedlo, no zahryzol si do jazyka. "Ten škriatok, ktorého zamestnal Dumbledore. Ako sa to volá? Och, už viem... Dobby. Kedysi slúžil u Malfoyovcov..." Samozrejme. Preto poslal ostatných preč. Chce si to vybiť len na Harrym. A skrz nevinného škriatka.
Snape hľadel Harrymu do očí a ten ich sklopil, zdalo sa mu totiž, že tentokrát v Snapových očiach zahliadol aj niečo iné ako len nenávisť a číru škodoradosť z Harrymu problému. "Takže... Dobby," Snape sa postavil a prešiel k Harrymu, "Dobby bude mať veľký problém, ak sa ešte raz ukážete v takú neskorú hodinu v kuchyni. Myslím, že krátky rozhovor s Dumbledorom by všetko vyriešil. Čo myslíte?" Harrymu skrúcalo žalúdok. Blafuje? Musí. Pozná predsa Dumbledora. "Ehm, áno... teda. Dobby za to nemôže!" povedal Harry hlasnejšie, než mal v úmysle. Vrelo to v ňom a mal čo robiť, aby po Snapovi neskočil a nedobodal ho niečím ostrým. "Mňa to ale nebude zaujímať. Udeľujem vám trest po dobu celého mesiaca. Každý piatok. A teraz vypadnite." Harry chcel kričať a kopať, no vedel že si už ničím nepomôže a najlepšie bude mlčať. Vyletel zo stoličky, prebodol Snapa pohľadom, otočil sa a vypadol z miestnosti.
*
Tú noc spal Harry veľmi zle. Na nočné mory bol zvyknutý, ale táto bola celkom iná ako obyčajne.
Vo sne pomaly kráčal od Rokfortu, smerom k zakázanému lesu. Keď bol celkom blízko, otočil sa a vzhliadol na oblohu. Mesiac bol v splne. V pozadí sa ozývalo vytie vlkolakov. Nervózne sa začal obšmietať, no príčinou neboli tvory, ktoré počul. Sám nevedel, čo sa presne deje, vedel len, že niečo hľadá. Každú chvíľu jeho oči blúdili k zakázanému lesu, no on nevidel nič. Stále len hľadel na oblohu a niečo si mrmlal: "Nie... to nie je správne. Mŕtva... má to byť mŕtva voda." Harry bol zmätený, nerozumel vlastným slovám.
Vtom za sebou začul akýsi zvuk. Otočil sa a v tom momente zazrel v lese pohyb. Aj v tej tme videl siluetu vysokej, štíhlej postavy, ktorá bola čoraz bližšie. Zľakol sa, no vtom uvidel mužovu tvár a pocit strachu zamenil pocit čírej nenávisti. Snape vyšiel z lesa, tvár mu zalial mesačný svit a chytil sa za ľavú ruku. Harry dobre vedel, čo sa skrýva pod látkou a striasol sa od hnusu. Snapov pohľad pristál na Harrym, jeho čierne oči sa vpili do Harryho zelených. "Má byť živá," prehovoril a vtom sa Harry prebudil. Nekričal. Vedel, že nekričal ako obyčajne, ale triasol sa, čelo mal zarosené od potu a oči ho štípali. Trvalo ešte pár sekúnd, kým nabral dych.
Vývoj poviedky
24. července 2014 v 14:33 | Anchelé
|
Komentáre k poviedkam
Ahojte!
Ospravedlňujem sa za neaktivitu, no pár dní som bola preč a venujem sa ďalším veciam :-)
Ospravedlňujem sa za neaktivitu, no pár dní som bola preč a venujem sa ďalším veciam :-)
Druhý diel poviedky mám však už rozpísaný, zajtra najneskôr by mal byť hotový a následné zverejnený.
Dej som mala premyslený, no nakoniec som ho dnes trochu pozmenila a poviedka by mala byť tým pádom trochu obšírnejšia a mala by sa venovať viacerým veciam, než len vývoju vzťahu a Harryho záujmu o Polovičného princa (na čo to malo byť pôvodne len zamerané).
Teraz sa s vami zatiaľ lúčim :-)

Princ kapitola 1: Nočné potulky
11. července 2014 v 15:32 | Anchelé
|
Princ

Ahojte, tak je tu prvá kapitola :-) Prepáčte, že to toľko trvá, no neviem, kde mám hlavu :D
Snáď sa bude kapitola páčiť :-)
Harry Potter nezažil kludný rok na Rokforte. Aj keď sa obával Voldemorta, potajomky dúfal, že tento rok bude jeho najväčšou starosťou štúdium - VČÚ zvládol celkom dobre, no aby sa stal aurorom, musel zvládnuť aj MLOK-a. A to nebolo nič jednoduché.
Harry ďakoval Merlinovi, keď bežal s Ronom a Hermionou na hodinu elixírov. Síce nenávidel pomyslenie na to, že umastený a panovačný Snape bude vyučovať jeho najobľúbenejší predmet, no keby Snape naďalej vyučoval elixíry, Harryho túžba stať sa aurorom by padla, pretože práve elixíry boli jedným z najdôležitejších predmetov potrebných na MLOK-a. A Snape nebral na elixíry nikoho menej schopného ako s hodnotením Výborný.
Ako sa Harry dozvedel, profesor Slughorn bol Slizolinčan, no aj keď sem tam zahliadol typické slizolinské črty, v celku sa choval veľmi priateľsky a obzvlášť k Harrymu. Správal sa k nemu tak rovnako ako v ten večer, keď ho Harry aj spolu s Dumbledorom navštívili uňho doma. Dumbledore vtedy použil Harryho ako návnadu, na ktorú sa Slughorn veľmi ochotne chytil.
Vynímajúc zvrat, akým sa uberalo Harryho štúdim (teda až na Snapa), sa Harry presvedčil aj o tom, aké výhodné môže byť mať prefektov za najlepších kamarátov.
Minulý rok Harry nemal veľa príležitostí všímať si túto kvalifikáciu Rona a Hermiony; udialo sa toho tak veľa, a aj keď najprv zúril, neskôr ho to naopak totálne nezaujímalo.
Pár dní po začatí školského roku, keď Harry ležal na posteli v Chrabromilskej veži, pozorne čítal učebnicu elixírov pre šiesty ročník, ktorú si požičal z učebne. Sem tam pozrel na Rona so Seamusom, ktorí živo diskutovali o futbale. Ron, ohŕňajúci nos, rozprával hlasnejšie, než by sa Harrymu páčilo - a Seamus ho perfektne dopĺňal. Chcel si knihu čítať v kľude; nevedel sa sústrediť, no zakaždým, keď zašiel dolu do klubovne, zistil, že je to stokrát horšia možnosť; upišťané študentky sa zas pre zmenu hádali, ktorý chalan z fakulty je lepší. Keď tam Harry sedel asi zo desať minút, škrípal zubami a mal čo robiť, aby im niečo nepovedal, no keď začul zopár známych mien, nevynímajúc jeho a Ronovo, vzdal to a rýchlymi pohybmi vybehol späť hore do izby. Po pár minútach úporného premýšľania piskľavý hlas priradil k Lavender Brownovej. 'No zbohom', pomyslel si.
Teraz, keď sedel na posteli, Seamus tak zvreskol, že chrápajúci Neville (na počudovanie tento zvuk Harrymu najmenej prekážal) padol s hlasným tresknutím na zem. Ten sa okamžite prebudil, nemotorne vstal a zlostne sa zadíval na Seamusa. Odrazu mu hlasno zaškvŕkalo v bruchu. Mierne sa zapýril, nahol sa k Deanovi a niečo mu začal šepkať do ucha.
Harry sa na nich letmo pozrel a snažil sa ďalej pokračovať v čítaní. Nepostrehol teda, že už sa v izbe neozývajú dva hlasy, ale len jeden, Ronov. Ten naoko rozprával o Kudleyovských kanónoch, zatiaľ čo sa Seamus pridružil k Nevillovi a Deanovi.
"Myslíte, že si Harry nevšimne, že tu nie sme, keď sa popri ňom potichu vykradneme?" pošepkal Neville. Seamus po ňom fľochol a v tej chvíli mal chuť si dať na čelo vytetovať: Neville je blbec. "Nie, Neville," začal ironicky, "Harry si nevšimne, že z jeho izby odrazu zmizli všetci jeho spolužiaci. Pozri naňho, veď prakticky ani nevníma okolitý svet." Neville sa pozrel na Harryho, ktorému sa od toľkého sústredenia na čele rysovala vráska. Po chvíli na nich letmo pozrel a znovu svoj pohľad upriamil do knihy. Ron prestal prednášať a rýchlo chalanom pošepol: "Keby sme sa ho tak mohli zbaviť. Bolo by ľahšie, keby odišiel." Tentokrát prehovoril Dean: "Áno, Harry má vo zvyku premávať sa večer po škole. Ale kam..."
Riešenie prišlo samé. Harry, bez toho, aby mal tušenie, akú službu ostatným preukazuje, odrazu prehovoril. "Ron, mohol by si na slovíčko?" spýtal sa a kývol hlavou. Ron, ktorý pochopil, že si neželá, aby počuli aj ostatní ich rozhovor, prišiel k Harrymu a ten mu šepol. "Počuj, Ron... tak ma napadlo. Ty si teraz prefekt... no a používaš kúpeľňu prefektov. Nemohol by si..." Ron mu skočil do reči prv, než Harry stihol dokončiť vetu. "Áno, Harry, heslo je sušená levandula, bež sa okúpať!" Zatiaľ čo si Ron gratuloval, Harry naňho prekvapene zazeral, no nakoniec pošepol len ďakujem, vzal knihu, vyhrabal neviditeľný plášť a so slovami, že si musí ísť niečo súrne vybaviť, vyšiel z izby.
Keďže mu nemal kto otvoriť klubovňu z druhej strany, plášť si prehodil až potom, čo z nej vyšiel. Tučná dáma frflala niečo o tom, že takto neskoro sa nevychádza, no on to statočne ignoroval a vybral sa na piate poschodie.
Kúpeľňa prefektov bola taká, akú si ju pamätal. Veľká a svieža a Harry sa nevedel dočkať, kedy sa ponorí do bazéna. Pokrútil zlatými kohútikmi a nich s začala valiť voda, ružové a modré bublinky a najhustejšia pena, akú kedy videl. Harry sa usmial, zhodil zo seba oblečenie (dúfal, že Myrtla zase nesliedi v kohútikoch), položil Princovu knihu na okraj bazéna a vliezol doň. Voda bola príjemne horúca, vdychoval jej intenzívnu vôňu a cítil, ako sa mu uvoľňuje svalstvo.
Po chvíli rozplývania sa si Harry uvedomil, že už nemusí stáť v bazéne na špičkách. Usmial sa. Opieral sa o stenu bazéna, no vzápätí sa otočil, dlaňou prešiel po prekvapivo studenej zemi a položil naň hlavu. Harry tam istú chvíľu ležal a skoro zabudol, na čo tam vôbec prišiel. Načiahol sa za knihou, otvoril ju a bol rád, že je ničím nerušený. 'Sectumsempra - pre nepriateľov', prečítal poznámku napísané na vrchu jednej stránky. Skoro pochopil, že pôvodný majiteľ, okrem opravy a poznámok k elixírov vpisoval do učebnice aj iné veci, ako napríklad kúzla, ktoré sám vytvoril. Už sa nemohol dočkať, kedy niektoré z nich vyskúša.
Čím viac knihu študoval, tým viac sa nemohol zbaviť pocitu, že rukopis už niekde videl. Písmo bolo úhľadné, písané rýchlymi ťahmi a Harrymu sa páčilo.
Harry ta bol dlho, stratil pojem o čase. Preto, keď sa pozrel na hodinky, ktoré mal na zápästí, zistil, že je už niečo po polnoci, tak rýchlo zavrel učebnicu, vyšiel z bazéna, osušil sa a oblečený vybehol z kúpeľne.
Na chodbe cez seba hneď prehodil plášť a dobre urobil, lebo za rohom začul hlasy. Nevedel si ich teraz rýchlo priradiť a kým sa rozhodol, či bude nasledovať hlasy alebo sa vydá hore do veže, hlasy sa vzdialili. Nakoniec sa predsa len rozhodol, zabočil za roh a videl tiene, odrážajúci sa vo svetle zapálených fakieľ, ako miznú za rohom. Prebehol ta, snažiac sa, aby bol čo najtichšie, no keď zabočil za ďalší roh, celkom ho stratil - no nešlo mu to do hlavy. Nech to bol ktokoľvek, rozhodne sa nemohol vytratiť tak rýchlo.
Harryho zvedavosť vzrástla, mierna únava ho razom prešla a rozhodol sa, že krátke potulky po hrade mu neublížia. Prešiel teda celé piate, štvrté, tretie, druhé aj prvé poschodie. Smeroval k Veľkej sieni, no už bol dosť zúfalý a ľutoval, že radšej nešiel rovno spať. Mračil sa, no odrazu si všimol, že dvere na Veľkej sieni sú otvorené a presvitalo spoza nich matné svetlo. Šiel bližšie, a keď nakukol dnu, zbadal, že pri vchode ku kuchyniam stojí zo päť postáv. Odrazu sa všetci piati pohli a o chvíľu na to zmizli za obrazom, za ktorým sa nachádzala kuchyňa. Harry, ešte stále pod plášťom, sa vybral za nimi. Keď stál pri obraze, jemne pohladkal hrušku, ktorá bola na obraze namaľovaná a dvere sa otvorili. A to, čo Harry uvidel za nimi, ho prekvapilo aj nadchlo zároveň. V kuchyni boli obrovské nánosy jedla, akoby ešte len pred pár hodinami neskončila večera. Škriatkovia sa smiali a s radosťou nosili podnosy jedla piatim ľuďom, ktorí sa usadili všade možne v kuchyni. Okrem Rona, Seamusa, Nevilla a Deana tam sedela ešte Luna, ktorá mala na očiach zvláštne krikľavé okuliare. Vrava, ktorá prebiehala v kuchyni, razom utíchla, keď ich Harry prekvapil. Všetky oči boli na ňom, len Luna sa otočila a prehovorila: "Och, ahoj, Harry. Aké si mal prázdniny?" A vtom sa na Harryho vrhlo niečo malé a ušaté s očami veľkosti tenisových loptičiek. "Harry Potter, pane!" zapišťal Dobby. Harry sa naňho usmial a potom zdvihol zrak opäť k svojim spolužiakom. "Čo to má znamenať?" spýtal sa. "No... vieš..." začal Neville, no Ron mu skočil do reči. "Prosím ťa, Harry, nehovor to Hermione! Som prefekt a počúval by som ju po zvyšok školského roka!" Harry sa pri tej predstave zasmial. Ron prišiel k nemu a zatiahol ho na bok. "Prosím, Harr-..."
"Ron, ja len nechápem. To si mal taký problém povedať mi, že idete v noci vyjedať kuchyňu, že si ma radšej ochotne poslal do vašej kúpeľne?" Nie že by sa Harry na kúpeľňu sťažoval, no jeho kamarát ho naozaj prekvapoval. "Ja som sa len bál, že mi to neschváliš a budeš chcieť všetko vyklopiť Hermione," povedal previnilým hlasom. To už Harry nevydržal a rozosmial sa na plné hrdlo. "To nemyslíš vážne! Akoby si ma nepoznal!" Harry obišiel Rona, pripojil sa k ostatným, ktorí mu ospravedlňujúco kývli. "Prepáč, Harry," povedal Seamus, keď mu podával tekvicové pirôžky, "museli sme sľúbiť Ronovi... naozaj sme nevedeli. Vieš, s Hermionou..." Aj keď sa Harrymu nápad, že by šiel niečo bonzovať Hermione, zdal absurdný, umlčal Seamusa tým, že sa nič nestalo.
"Takže to vy ste sa zakrádali po chodbe na piatom poschodí, však?" spýtal sa, keď si bral už štvrtý pirôžtek. Všetci naňho nechápavo pozreli. Harry im pohľad opätoval. "Nevieme, o čom to hovoríš, Harry," povedal vyľakane Neville. "Aha, tak to sa mi asi len..." no než stihol dopovedať, obraz, za ktorým bola chodba, sa hlasno otvoril. V tieni stál Severus Snape, a keď si prebehol očami obecenstvo, doširoka sa usmial.
Harry ďakoval Merlinovi, keď bežal s Ronom a Hermionou na hodinu elixírov. Síce nenávidel pomyslenie na to, že umastený a panovačný Snape bude vyučovať jeho najobľúbenejší predmet, no keby Snape naďalej vyučoval elixíry, Harryho túžba stať sa aurorom by padla, pretože práve elixíry boli jedným z najdôležitejších predmetov potrebných na MLOK-a. A Snape nebral na elixíry nikoho menej schopného ako s hodnotením Výborný.
Ako sa Harry dozvedel, profesor Slughorn bol Slizolinčan, no aj keď sem tam zahliadol typické slizolinské črty, v celku sa choval veľmi priateľsky a obzvlášť k Harrymu. Správal sa k nemu tak rovnako ako v ten večer, keď ho Harry aj spolu s Dumbledorom navštívili uňho doma. Dumbledore vtedy použil Harryho ako návnadu, na ktorú sa Slughorn veľmi ochotne chytil.
Vynímajúc zvrat, akým sa uberalo Harryho štúdim (teda až na Snapa), sa Harry presvedčil aj o tom, aké výhodné môže byť mať prefektov za najlepších kamarátov.
Minulý rok Harry nemal veľa príležitostí všímať si túto kvalifikáciu Rona a Hermiony; udialo sa toho tak veľa, a aj keď najprv zúril, neskôr ho to naopak totálne nezaujímalo.
Pár dní po začatí školského roku, keď Harry ležal na posteli v Chrabromilskej veži, pozorne čítal učebnicu elixírov pre šiesty ročník, ktorú si požičal z učebne. Sem tam pozrel na Rona so Seamusom, ktorí živo diskutovali o futbale. Ron, ohŕňajúci nos, rozprával hlasnejšie, než by sa Harrymu páčilo - a Seamus ho perfektne dopĺňal. Chcel si knihu čítať v kľude; nevedel sa sústrediť, no zakaždým, keď zašiel dolu do klubovne, zistil, že je to stokrát horšia možnosť; upišťané študentky sa zas pre zmenu hádali, ktorý chalan z fakulty je lepší. Keď tam Harry sedel asi zo desať minút, škrípal zubami a mal čo robiť, aby im niečo nepovedal, no keď začul zopár známych mien, nevynímajúc jeho a Ronovo, vzdal to a rýchlymi pohybmi vybehol späť hore do izby. Po pár minútach úporného premýšľania piskľavý hlas priradil k Lavender Brownovej. 'No zbohom', pomyslel si.
Teraz, keď sedel na posteli, Seamus tak zvreskol, že chrápajúci Neville (na počudovanie tento zvuk Harrymu najmenej prekážal) padol s hlasným tresknutím na zem. Ten sa okamžite prebudil, nemotorne vstal a zlostne sa zadíval na Seamusa. Odrazu mu hlasno zaškvŕkalo v bruchu. Mierne sa zapýril, nahol sa k Deanovi a niečo mu začal šepkať do ucha.
Harry sa na nich letmo pozrel a snažil sa ďalej pokračovať v čítaní. Nepostrehol teda, že už sa v izbe neozývajú dva hlasy, ale len jeden, Ronov. Ten naoko rozprával o Kudleyovských kanónoch, zatiaľ čo sa Seamus pridružil k Nevillovi a Deanovi.
"Myslíte, že si Harry nevšimne, že tu nie sme, keď sa popri ňom potichu vykradneme?" pošepkal Neville. Seamus po ňom fľochol a v tej chvíli mal chuť si dať na čelo vytetovať: Neville je blbec. "Nie, Neville," začal ironicky, "Harry si nevšimne, že z jeho izby odrazu zmizli všetci jeho spolužiaci. Pozri naňho, veď prakticky ani nevníma okolitý svet." Neville sa pozrel na Harryho, ktorému sa od toľkého sústredenia na čele rysovala vráska. Po chvíli na nich letmo pozrel a znovu svoj pohľad upriamil do knihy. Ron prestal prednášať a rýchlo chalanom pošepol: "Keby sme sa ho tak mohli zbaviť. Bolo by ľahšie, keby odišiel." Tentokrát prehovoril Dean: "Áno, Harry má vo zvyku premávať sa večer po škole. Ale kam..."
Riešenie prišlo samé. Harry, bez toho, aby mal tušenie, akú službu ostatným preukazuje, odrazu prehovoril. "Ron, mohol by si na slovíčko?" spýtal sa a kývol hlavou. Ron, ktorý pochopil, že si neželá, aby počuli aj ostatní ich rozhovor, prišiel k Harrymu a ten mu šepol. "Počuj, Ron... tak ma napadlo. Ty si teraz prefekt... no a používaš kúpeľňu prefektov. Nemohol by si..." Ron mu skočil do reči prv, než Harry stihol dokončiť vetu. "Áno, Harry, heslo je sušená levandula, bež sa okúpať!" Zatiaľ čo si Ron gratuloval, Harry naňho prekvapene zazeral, no nakoniec pošepol len ďakujem, vzal knihu, vyhrabal neviditeľný plášť a so slovami, že si musí ísť niečo súrne vybaviť, vyšiel z izby.
Keďže mu nemal kto otvoriť klubovňu z druhej strany, plášť si prehodil až potom, čo z nej vyšiel. Tučná dáma frflala niečo o tom, že takto neskoro sa nevychádza, no on to statočne ignoroval a vybral sa na piate poschodie.
Kúpeľňa prefektov bola taká, akú si ju pamätal. Veľká a svieža a Harry sa nevedel dočkať, kedy sa ponorí do bazéna. Pokrútil zlatými kohútikmi a nich s začala valiť voda, ružové a modré bublinky a najhustejšia pena, akú kedy videl. Harry sa usmial, zhodil zo seba oblečenie (dúfal, že Myrtla zase nesliedi v kohútikoch), položil Princovu knihu na okraj bazéna a vliezol doň. Voda bola príjemne horúca, vdychoval jej intenzívnu vôňu a cítil, ako sa mu uvoľňuje svalstvo.
Po chvíli rozplývania sa si Harry uvedomil, že už nemusí stáť v bazéne na špičkách. Usmial sa. Opieral sa o stenu bazéna, no vzápätí sa otočil, dlaňou prešiel po prekvapivo studenej zemi a položil naň hlavu. Harry tam istú chvíľu ležal a skoro zabudol, na čo tam vôbec prišiel. Načiahol sa za knihou, otvoril ju a bol rád, že je ničím nerušený. 'Sectumsempra - pre nepriateľov', prečítal poznámku napísané na vrchu jednej stránky. Skoro pochopil, že pôvodný majiteľ, okrem opravy a poznámok k elixírov vpisoval do učebnice aj iné veci, ako napríklad kúzla, ktoré sám vytvoril. Už sa nemohol dočkať, kedy niektoré z nich vyskúša.
Čím viac knihu študoval, tým viac sa nemohol zbaviť pocitu, že rukopis už niekde videl. Písmo bolo úhľadné, písané rýchlymi ťahmi a Harrymu sa páčilo.
Harry ta bol dlho, stratil pojem o čase. Preto, keď sa pozrel na hodinky, ktoré mal na zápästí, zistil, že je už niečo po polnoci, tak rýchlo zavrel učebnicu, vyšiel z bazéna, osušil sa a oblečený vybehol z kúpeľne.
Na chodbe cez seba hneď prehodil plášť a dobre urobil, lebo za rohom začul hlasy. Nevedel si ich teraz rýchlo priradiť a kým sa rozhodol, či bude nasledovať hlasy alebo sa vydá hore do veže, hlasy sa vzdialili. Nakoniec sa predsa len rozhodol, zabočil za roh a videl tiene, odrážajúci sa vo svetle zapálených fakieľ, ako miznú za rohom. Prebehol ta, snažiac sa, aby bol čo najtichšie, no keď zabočil za ďalší roh, celkom ho stratil - no nešlo mu to do hlavy. Nech to bol ktokoľvek, rozhodne sa nemohol vytratiť tak rýchlo.
Harryho zvedavosť vzrástla, mierna únava ho razom prešla a rozhodol sa, že krátke potulky po hrade mu neublížia. Prešiel teda celé piate, štvrté, tretie, druhé aj prvé poschodie. Smeroval k Veľkej sieni, no už bol dosť zúfalý a ľutoval, že radšej nešiel rovno spať. Mračil sa, no odrazu si všimol, že dvere na Veľkej sieni sú otvorené a presvitalo spoza nich matné svetlo. Šiel bližšie, a keď nakukol dnu, zbadal, že pri vchode ku kuchyniam stojí zo päť postáv. Odrazu sa všetci piati pohli a o chvíľu na to zmizli za obrazom, za ktorým sa nachádzala kuchyňa. Harry, ešte stále pod plášťom, sa vybral za nimi. Keď stál pri obraze, jemne pohladkal hrušku, ktorá bola na obraze namaľovaná a dvere sa otvorili. A to, čo Harry uvidel za nimi, ho prekvapilo aj nadchlo zároveň. V kuchyni boli obrovské nánosy jedla, akoby ešte len pred pár hodinami neskončila večera. Škriatkovia sa smiali a s radosťou nosili podnosy jedla piatim ľuďom, ktorí sa usadili všade možne v kuchyni. Okrem Rona, Seamusa, Nevilla a Deana tam sedela ešte Luna, ktorá mala na očiach zvláštne krikľavé okuliare. Vrava, ktorá prebiehala v kuchyni, razom utíchla, keď ich Harry prekvapil. Všetky oči boli na ňom, len Luna sa otočila a prehovorila: "Och, ahoj, Harry. Aké si mal prázdniny?" A vtom sa na Harryho vrhlo niečo malé a ušaté s očami veľkosti tenisových loptičiek. "Harry Potter, pane!" zapišťal Dobby. Harry sa naňho usmial a potom zdvihol zrak opäť k svojim spolužiakom. "Čo to má znamenať?" spýtal sa. "No... vieš..." začal Neville, no Ron mu skočil do reči. "Prosím ťa, Harry, nehovor to Hermione! Som prefekt a počúval by som ju po zvyšok školského roka!" Harry sa pri tej predstave zasmial. Ron prišiel k nemu a zatiahol ho na bok. "Prosím, Harr-..."
"Ron, ja len nechápem. To si mal taký problém povedať mi, že idete v noci vyjedať kuchyňu, že si ma radšej ochotne poslal do vašej kúpeľne?" Nie že by sa Harry na kúpeľňu sťažoval, no jeho kamarát ho naozaj prekvapoval. "Ja som sa len bál, že mi to neschváliš a budeš chcieť všetko vyklopiť Hermione," povedal previnilým hlasom. To už Harry nevydržal a rozosmial sa na plné hrdlo. "To nemyslíš vážne! Akoby si ma nepoznal!" Harry obišiel Rona, pripojil sa k ostatným, ktorí mu ospravedlňujúco kývli. "Prepáč, Harry," povedal Seamus, keď mu podával tekvicové pirôžky, "museli sme sľúbiť Ronovi... naozaj sme nevedeli. Vieš, s Hermionou..." Aj keď sa Harrymu nápad, že by šiel niečo bonzovať Hermione, zdal absurdný, umlčal Seamusa tým, že sa nič nestalo.
"Takže to vy ste sa zakrádali po chodbe na piatom poschodí, však?" spýtal sa, keď si bral už štvrtý pirôžtek. Všetci naňho nechápavo pozreli. Harry im pohľad opätoval. "Nevieme, o čom to hovoríš, Harry," povedal vyľakane Neville. "Aha, tak to sa mi asi len..." no než stihol dopovedať, obraz, za ktorým bola chodba, sa hlasno otvoril. V tieni stál Severus Snape, a keď si prebehol očami obecenstvo, doširoka sa usmial.
Princ kapitola 0: Čo už všetci vieme
5. července 2014 v 23:47 | Anchelé
|
Princ
Ahojte, tak prinášam vám sem taký kratučký úvod do poviedky. Nič nové, no chcem upozorniť, že - logicky - sa nasledujúci dej už nebude odohrávať podľa knihy (ale je možné, vlastne pravdepodobné, že niektoré záchytné boy využijem... možno... uvidím :D)

Bez ohľadu na Harryho radosť, ktorú pociťoval, keď si poňho prišiel k Dursleyovcom sám riaditeľ, sa cítil Harry dosť nesvoj.
Horace Slughorn, Slizolinčan, ktorý učil jeho matku aj otca, zbieral "trofeje" a jemu bolo od začiatku jasné, že vážený pán profesor chce medzi ne zaradiť aj jeho. Pri prezeraní fotiek, ktoré sa nachádzali u Sluhorna doma, sa cítil presne ako trofej, a keď sa zahľadel na prázdny rám, ktorý sa nachádzal nedbanlivo hodený medzi ostatné, doslova tam mohol vidieť svoju tvár; mračiacu sa a krútiacu v nesúhlas.
Tento pocit bol naozaj nič v porovnaní s tým, keď zistil, že jeho najobľúbenejší predmet nebude učiť nikto iný ako Severus Snape, doterajší profesor elixírov, o ktorom bolo široko-ďaleko známe, ako po tom mieste prahne. Takže, keď sa Harry pozrel k profesorskému stolu, Snapov pohľad mohol nazvať priam víťazoslávnym. Áno, darí sa mu naozaj všetko - pred chvíľou totiž prekonal svoj vlastný rekord. Toľko strhnutých bodov nemal Chrabromil ešte pred oficiálnym začatím školského roku snáď nikdy. A Harry si za toto Snapovo osobné víťazstvo mohol blahoželať, pretože všetka zásluha, ako inak, pripadala jemu.
Harry mal chuť vrieskať a kopať, keď videl na tej tvári zreteľný úškrn, ten bastard sa svoje nadšenie ani nesnažil skrývať.
Jediné, čo Harrymu tieto pocity vynahrádzali, bol fakt, že sa stal Kapitánom chrabromilského metlobalového družstva. Na metlobal sa naozaj tešil. Miloval ten pocit, keď si sadol na metlu, vzniesol sa do vzduchu a nechal sa unášať vetrom.
Bolo to fajn, ale...- a Harry sa v živote naučil, že čokoľvek, čo sa nachádza pred spojkou "ale", sa neráta.
Rok bude ťažký.
A to si povedal vo chvíli, keď ešte ani netušil, aký kritický preňho bude. No nie kvôli faktorom, pre ktoré sa sprvu rozrušoval.
*
Keď Harrymu a Ronovi profesorka McGonagallová oznámila, že Slughorn berie na hodiny elixírov aj študentov, ktorí nemajú hodnotenie Výborný, vzbĺkol v ňom malý plamienok nádeje, že by sa predsa len mohol vyučiť za aurora.
Problém nastal vo chvíli, keď si obaja uvedomili, že keďže nemienili v elixíroch pokračovať, nemajú žiadne učebnice. Profesor Slughorn bol ale láskavý a dovolil im si dočasne vypožičať školské, kým im neprídu tie objednané.
Učebníc elixírov pre šiesty ročník bol ale nedostatok, a zatiaľ čo Ron si bral nepoškodenú, zachovanú učebnicu, Harryho zväzok ledva držal pokope a na viac bol počmáraný poznámkami predchádzajúceho majiteľa. Táto kniha je majetok Polovičného princa, písalo sa v nej.
Horace Slughorn, Slizolinčan, ktorý učil jeho matku aj otca, zbieral "trofeje" a jemu bolo od začiatku jasné, že vážený pán profesor chce medzi ne zaradiť aj jeho. Pri prezeraní fotiek, ktoré sa nachádzali u Sluhorna doma, sa cítil presne ako trofej, a keď sa zahľadel na prázdny rám, ktorý sa nachádzal nedbanlivo hodený medzi ostatné, doslova tam mohol vidieť svoju tvár; mračiacu sa a krútiacu v nesúhlas.
Tento pocit bol naozaj nič v porovnaní s tým, keď zistil, že jeho najobľúbenejší predmet nebude učiť nikto iný ako Severus Snape, doterajší profesor elixírov, o ktorom bolo široko-ďaleko známe, ako po tom mieste prahne. Takže, keď sa Harry pozrel k profesorskému stolu, Snapov pohľad mohol nazvať priam víťazoslávnym. Áno, darí sa mu naozaj všetko - pred chvíľou totiž prekonal svoj vlastný rekord. Toľko strhnutých bodov nemal Chrabromil ešte pred oficiálnym začatím školského roku snáď nikdy. A Harry si za toto Snapovo osobné víťazstvo mohol blahoželať, pretože všetka zásluha, ako inak, pripadala jemu.
Harry mal chuť vrieskať a kopať, keď videl na tej tvári zreteľný úškrn, ten bastard sa svoje nadšenie ani nesnažil skrývať.
Jediné, čo Harrymu tieto pocity vynahrádzali, bol fakt, že sa stal Kapitánom chrabromilského metlobalového družstva. Na metlobal sa naozaj tešil. Miloval ten pocit, keď si sadol na metlu, vzniesol sa do vzduchu a nechal sa unášať vetrom.
Bolo to fajn, ale...- a Harry sa v živote naučil, že čokoľvek, čo sa nachádza pred spojkou "ale", sa neráta.
Rok bude ťažký.
A to si povedal vo chvíli, keď ešte ani netušil, aký kritický preňho bude. No nie kvôli faktorom, pre ktoré sa sprvu rozrušoval.
*
Keď Harrymu a Ronovi profesorka McGonagallová oznámila, že Slughorn berie na hodiny elixírov aj študentov, ktorí nemajú hodnotenie Výborný, vzbĺkol v ňom malý plamienok nádeje, že by sa predsa len mohol vyučiť za aurora.
Problém nastal vo chvíli, keď si obaja uvedomili, že keďže nemienili v elixíroch pokračovať, nemajú žiadne učebnice. Profesor Slughorn bol ale láskavý a dovolil im si dočasne vypožičať školské, kým im neprídu tie objednané.
Učebníc elixírov pre šiesty ročník bol ale nedostatok, a zatiaľ čo Ron si bral nepoškodenú, zachovanú učebnicu, Harryho zväzok ledva držal pokope a na viac bol počmáraný poznámkami predchádzajúceho majiteľa. Táto kniha je majetok Polovičného princa, písalo sa v nej.